Posledná ROZLÚČKA: Do izby mi vletel čierny vták

Katarína je dôchodkyňa. S Petrom sa spoznala pred rokmi vďaka chatám, ktoré mali ich rodiny postavené len zopár desiatok metrov od seba.

Najskôr z nich boli len kamaráti. Keď sa prvýkrát stretli, Peter mal dvadsaťtri a Katka devätnásť rokov. Po čase kamarátstvo prerástlo do niečoho hlbšieho. „Boli dni, keď som netrpezlivo a vzrušene čakala na jeho telefonát a na spoločné prechádzky po vonku,“ spomína Katarína. „Asi to bola láska,“ dodáva s úsmevom. O rok neskôr sa zosobášili. Najskôr si užívali jeden druhého. Dohodli sa, že deti budú mať až o dva roky. „Vyšlo nám to. Najskôr sa nám narodila dcéra, o dva roky nato syn.“

Príchod detí a snaha byť s nimi čo najviac v prírode, manželov nasmerovali k tomu, aby boli čo najčastejšie na chatách. „Deti tam vlastne vyrastali. Raz sme boli na jednej chate, aby sme počas ďalšieho víkendu išli na druhú.“ Roky ubiehali a deti sa osamostatnili. Katarínin syn si založil rodinu a narodili sa mu dve slečny. O šesť rokov neskôr sa vydala aj dcéra a porodila syna. A starí rodičia? Užívali si sami seba.

„S Petrom sme chodili po dovolenkách aj na naše chaty,“ hovorí Katarína a ozrejmuje, že manžel odišiel do dôchodku ako 61-ročný, kým ona musela ešte zo tri roky pracovať. „Nevedela som sa dočkať, kedy budeme na dôchodku spolu, aby sme mali na seba konečne viac času.“ Peter totiž po nástupe na dôchodok trávil takmer všetok čas na chate. Bol tam so svojou mamou od jari do jesene. Záhradkárčil a opravoval, čo sa dalo, a Katarína za ním chodila počas víkendov. Napriek všetkému im bolo sveta žiť. Hovorí: „Naše manželstvo vydržalo 39 rokov. Škoda, že len toľko...“

Bolo to 24. augusta 2018. Leto sa ani zďaleka neskončilo a na august bolo nezvyčajne horúco. „Nikdy na to nezabudnem. Bola som doma, lebo som musela ísť na druhý deň do práce. Manžel bol na chate s mamou a so sesternicou.“ Do postele si Katarína ľahla zavčasu, lebo musela ráno zavčasu vstávať. Nevedela však zaspať, a tak si pustila televíziu a pootvorila okno, nech sa vetrá. Zdriemla si. Zobudil ju čudný buchot. „Do izby niečo vletelo,“ rozpráva Katarína. Poletovalo to splašene od steny k stene a ona len hádala, či to je netopier, alebo čierna vrana. „Bála som sa, ale napriek tomu som zapla nočnú lampu a zavrela dvere do spálne, aby nevítaný návštevník nepreletel do inej miestnosti.“

Od strachu si dala Katarína na hlavu paplón a zmätene sa dívala na to, čo sa deje. Napadlo jej, že otvorí dokorán okno a počká, kým to čudo vyletí. Pomohlo to. Nečakaná návšteva zmizla v nočnej tme. Rýchlo zatvorila okno a ľahla si do postele. Zaspala, ale len na chvíľu. Zobudil ju mobil. Zazvonil tesne po polnoci 25. augusta. Volala jej sesternica z chaty. Jej slová zneli trpko: „Katka, zle je. Peťovi prišlo nevoľno a odpadol. Volali sme záchranku, ale nepodarilo sa to...“ Spočiatku jej nedochádzalo, čo jej chcela sesternica povedať. Zavolala si taxík a ponáhľala sa za manželom na chatu. „Celou cestou som na triasla od strachu. Keď som dorazila na chatu a uvidela, čo som vidieť nechcela, pochopila som.“

Kataríne hlavou preletel výjav spred niekoľkých hodín, keď jej do izby vletel akýsi vták. V noci predsa vtáky nelietajú, uvedomila si. A odrazu vedela, že to, čo jej vletelo do izby, nebola vrana ani netopier: Hovorí: „Bol to manžel. Prišiel sa so mnou rozlúčiť.“ V ten večer pred svojou smrťou jej ešte zavolal a spýtal sa, ako sa má. Povedal, že si ide ľahnúť, lebo je akýsi unavený. To boli jeho posledné slová.

Katarínu čakali ťažké chvíle. Musela zatelefonovať deťom a oznámiť im smutnú správu. Boli práve na dovolenkách. O dva týždne neskôr bol pohreb. Katarína rozmýšľala, ako bude ďalej žiť. „Do práce som ešte chodila, takže myšlienky som mala sčasti zamestnané. Ale príchod do prázdneho bytu ma desil. Aj keď sme už toho s manželom veľa nenahovorili, vedeli sme, že sme spolu. A zrazu tam chýbal.“ Kataríne pomohli deti, rodina aj kamarátka. V myšlienkach sa rozhodovala, či sa poddá smútku, alebo ho prekoná a pôjde ďalej. „Rozhodla som sa pre druhú možnosť. Chcela som tu ešte byť pre všetko, čo mám rada.“ Lenže jeden člen ich rodiny sa s odchodom Petra nevyrovnal.

O pol roka neskôr pochovali Kataríninu svokru. Hovorí: „Odišla zrejme za synom. Nevedela sa zmieriť s jeho smrťou, bola na neho priveľmi naviazaná.“ Chatu zdedila jej dcéra. Katarína vie, že to bolo správne rozhodnutie. Rada tam s rodinou trávila víkendy. Bola vlastne ako jej otec. Hlina, slnko a záhrada boli jej rajom. Chata teda dostala nového „pána“, ale ten starý ako by z nej nikdy neodišiel. „Nedávno sa mi dcéra priznala, že keď zamyká bránu, hodí ešte pohľad na verandu. Bolo to miesto, kde rád sedával Peter – jej otec. A vraj má pocit, akoby tam stále bol." A Katarína? Už je na dôchodku, takže má viac času. „Na chatu už chodievam častejšie aj ja. Som tam so svojimi spomienkami na Petra...“