Príbeh Ireny: Veci sú niekedy úplne nepodstatné
9. 9. 2017, 22:00

Vracala som sa z práce domov, v ten deň som sa rozhodla, že sa zastavím v nákupnom centre. Zlákali ma zľavy vo výške 50 až 70 percent! No nekúpte to! Prešla som všetky oddelenia a zrazu som naplnila celý vozík. Vtom som zbadala svoju dávnu kamarátku Jarku. Nepotešila som sa, najradšej by som sa jej vyhla, ale už to nešlo. Prečo? Lebo viem, že nič poučné ani zábavné nepovie...
Sadnime si do parku
Jarka hovorila len samé sťažnosti na manžela, ktoré viem už naspamäť. Ani neskrývala radosť, že konečne našla niekoho, kto by ju opäť vypočul. Navrhla mi, aby sme si sadli do parku blízko nákupného centra, že mi porozpráva, čo ju zasa trápi. Nebola som z toho nadšená, vedela som, že to bude trvať dobrú hodinu, ak nie viac. Ale Jarka ma presvedčila argumentom: „Neboj, som tu autom, potom ťa s tým obrovským nákupom odveziem domov.“ Vo chvíli, keď sa nadýchla a otvorila ústa, zazvonil mi mobil. „Prepáč, musím to zdvihnúť, volá mi Baška, vieš, tá, čo vedie mladých bábkohercov.“ Dobrovoľne si zobrala mladých ľudí do svojho krúžku a venuje sa im. Sama bola v začiatkoch svojej mladosti bábkoherečkou. „Sú skvelí, vyhrali už niekoľko súťaží.“
Divadielko na detskej onkológii
Jarke to nebolo veľmi po chuti, videla som jej to na tvári. Baška spustila: „Vieš, idem práve z nemocnice,“ hneď mi napadlo, či nie je chorá, no vzápätí pokračovala: „Hrali sme dnes bábkové divadielko na detskej onkológii. Bolo to veľmi smutné. Tam som si uvedomila, akí sme často malicherní. Pre nezmysly sa trápime a pritom malé nevinné deti, ktoré ešte ne- začali žiť, trpia. Koľko času stratíme nenávisťou a zlobou na tých, ktorí nám ublížili. Zaoberáme sa vecami, ktoré nie sú ani podstatné. Hľadela som na tie detské hlávky bez vláskov plné nádeje a pritom som vedela, že jednému chlapčekovi nezostávajú viac ako tri mesiace života. Divadielko sa im páčilo. Vieš, ako sa smiali? Na chvíľu zabudli, kde sú. Bože, kde je spravodlivosť, keď tie nádherné detičky musia takto trpieť! Tak som si sľúbila, že už nikdy sa nebudem sťažovať. Niekedy ti opäť zavolám.“
Nemám žiadny problém
Vypla som mobil s trasúcimi sa rukami. Pozrela som sa na Jarku – mala oči plné sĺz. Uvedomila som si, že celý rozhovor si vypočula, lebo som mala zapnutý reproduktor. Jarka povedala: „Nasadaj, odveziem ťa domov.“ Keď už sme sedeli v aute, spýtala som sa, čo mi to vlastne chcela povedať. Otočila sa na mňa a povedala: „Nemám žiadny problém.“ Vystúpili sme z auta a pozvala som ju k sebe na kávu. Odmietla. Keď som zabuchla dvere auta, pochopila som, že ani jedna z nás nemá teraz chuť na kávu ani na rozhovor. Pochopili sme, že mnohé veci v našom živote nie sú podstatné, sú to len zbytočnosti a samé hlúposti. Pozrela som sa na svoj nákup a prvýkrát v živote som sa z neho ani trochu netešila…
Čitateľka Irena