Príbeh, ktorý by si mal prečítať každý! "Rakovina mi viac dala, ako vzala," tvrdí Miška

Všetko sa to spustilo 29. septembra 2022 na Miškine meniny. V ten deň začala kašlať, mala zvýšenú teplotu a bola veľmi malátna. Keďže sa ale v tom čase vrátila aj s priateľom z dovolenky, všetko to pripisovala zmene klímy a prechodu z tepla do zimy. Keď sa časom objavovali ďalšie a ďalšie príznaky, vždy si všetko nejako odôvodnila.

"Keď sa objavila bolesť pazúch, myslela som si, že je to z toho, že som prepracovaná, robila som totiž maderoterapiu a myslela som si, že som sa len jednoducho presilila. Nočné potenie som dávala za vinu mojim hormónom, a keď sa mi objavil na tele výsev, to jediné ma znepokojilo. Keď som bola u lekárky, povedala mi, že sa nemám báť, vraj je to normálne a je to zo stresu. To ma trochu zarazilo, pretože ja som bola v tej dobe veľmi veľký flegmatik ale povedala som si, dobre, veď ona je odborník, ona musí vedieť. Kašeľ som znovu nebrala veľmi vážne, bolo to totiž zimné obdobie a vtedy kašlú všetci," vysvetlila Miška. Ani v tom najhoršom sne by ju nenapadlo, že toto všetko boli príznaky rakoviny.

Michaela tvrdí, že mala šťastie v nešťastí. V novembri 2022, čiže mesiac potom, ako jej začali príznaky a telo ukazovalo, že niečo nie je v poriadku, bola na bežnej preventívnej prehliadke u svojej gynekologičky. Tá jej dala výmenný lístok na sono prsníkov. Termín jej však vedeli dať až na jeseň na ďalší rok alebo za príplatok v januári. Hoci bola flegmatik a veci rada odkladala na neskôr, v tú chvíľu vraj cítila, že by mala ísť na skorší termín.

"Tak som si vybavila skorší termín na január a tešila som sa, že som u gynekologičky pochodila s dobrými výsledkami a hovorila som si, že keď dobre pochodím aj na sone, za odmenu pôjdem ku kaderníčke, dať si dokopy vlasy. No ale na sone sa im nezdali moje lymfatické uzliny, tak ma poslali k mojej obvodnej." Miške sa tak začal kolotoč vyšetrení. "Keď som už bola objednaná na PET CT a bolo mi povedané, že musím ísť aj na operáciu, teda biopsiu uzliny, celé to na mňa doľahlo a pamätám si, že keď som prišla za priateľom do práce, všetky papiere od lekárov, čo som vtedy držala v rukách, som z celej sily hodila o zem a rozplakala sa. To bol podľa mňa ten moment, kedy som si uvedomila, že sa v mojom živote deje niečo vážne."

"Presne si pamätám, že bol piatok 10. februára niečo krátko po dvanástej, volala mi moja hematologička, že má predbežné výsledky. Nepovedala mi to priamo, len povedala, že musela moje papiere poslať do Národného onkologického ústavu a že ma budú kontaktovať. A žeby som mala v pondelok prísť s niekým, buď s priateľom alebo s maminou a že sa o všetkom porozprávame. Povedala mi to veľmi šetrne a presne vedela, ako mi to má oznámiť. Hneď som vedela, že je zle. Doteraz cítim ako sa mi zatočila hlava a musela som si sadnúť. Vtedy som strašne plakala. Ale chvalabohu moja diagnóza Hodgkinov lymfóm má veľmi dobré prognózy na vyliečenie, takže som sa snažila si ani nepripúšťať, žeby som sa nemala vyliečiť. O pár dní na to, ma kontaktovali z Bratislavy z NOÚ, a už 20. februára som cestovala na prvý cyklus chemoterapií."

Vlasy sú korunou krásy pre mnohé ženy a rovnako tak to vnímala aj Miška. "Ja som mala taký veľký strach pred tým vypadávaním vlasov, že odkedy som začala podstupovať chemoterapie, mala som vlasy nonstop zagumičkované v drdole a nechcela som sa ich ani chytať. Každé ráno môj pohľad smeroval na vankúš, koľko vlasov mi vypadlo. Až raz, keď som sa škriabala na hlave a videla som koľko vlasov zletelo z mojej hlavy na zem, oblial ma studený pot a uvedomila som si, že tie vlasy naozaj vypadávajú a vždy mi bolo do plaču," vysvetlila Miška. A tak priateľ vzal do ruky nožnice a začal strihať.

"Môj priateľ mi vlasy strihal na dve etapy, prvýkrát sme ich skrátili nad plecia a druhýkrát už rovno dohola. A musím povedať, že prvýkrát to bolo pre mňa rozhodne horšie. Neviem ani popísať tie pocity čo som zažívala, keď som počula ten zvuk nožníc, ako strihajú tie vlasy. Vtedy sme to s mojou maminou poriadne oplakali. Keď ma strihali dohola, na to som sa už tešila, brala som to ako určité oslobodenie, že nad tým prevezmem kontrolu a už sa nebudem musieť báť, že mi vlasy budú padať."

Chemoterapie, ktoré Miška dostávala polroka jej dávali riadne zabrať. Netají sa tým, že často mávala aj zlé myšlienky. "Veľmi som sa trápila, aj keď som to nechcela dávať veľmi najavo, aby sa netrápili aj moji najbližší, ale veľmi často som plakávala a modlila sa, nech už to skončí. Hocijako, ale hlavne nech už je koniec." Miška zároveň tvrdí, že samotná liečba ju naučila, mať sa rada.

"Ja som už v polovici liečby začala tvrdiť, že mi rakovina stále viac dala než vzala. Predtým bol pre mňa môj vzhľad totižto jednou z hlavných priorít. Myslím, že zo mňa samotná liečby vykresala lepšieho človeka s oveľa lepšími hodnotami a prioritami a hlavne s oveľa lepším nastavením mysle. Tiež som sa utvrdila v tom, že môj priateľ je určite ten najúžasnejší chlap, pretože mi bol celý čas neuveriteľnou oporou. Ani si nechcem predstaviť, ako by som to zvládala bez neho. Najväčšia vďaka patrí určite mojím rodičom, rodine, priateľovej rodine a mojim najlepším kamoškám. Slovami ani neviem vyjadriť, ako veľmi som im vďačná za každé slovo a každé povzbudenie, ktoré mi vždy neuveriteľne pomohlo a popohnalo ma."

Miška zákernú rakovinu pred pár týždňami napokon porazila. O dni, kedy zvončekom bude môcť všetkému odzvoniť, snívala od začiatku. "Ja som vždy veľmi rada pozerala videá zahraničných ľudí, ktorí sa uzdravili a vždy zvonili zvoncom a bolo to celé veľmi emotívne, ale u nás to nie je až také bežné. Moja mamina mi pred budovou nasadila korunku a dala do ruky zvonec a vtedy nami emócie lomcovali a bol to neuveriteľný pocit, že som si mohla zazvoniť aj ja a snáď už nadobro odzvoniť aj tomuto strašnému obdobiu." Miška sa momentálne dáva do poriadku po psychickej aj fyzickej stránke a pomaly sa snaží vracať do bežných dní. "Tento život som si vybojovala naspäť, takže mojím najhlavnejším plánom je, si poriadne užiť každú minútu."

"Prosím, nikdy nič neberte ako samozrejmosť a vážte si každú jednu vec, ktorú beriete za bežnú. Niekto vám závidí aj to, že vám ráno zazvoní budík a vy môžete ísť do práce. Niekto nemôže. A každého, kto vo svojom živote zvádza nejaký boj, chcem pozdraviť a zaželať veľa sily a energie a poprosiť ich, aby sa nikdy nevzdávali. Človek je vždy silnejší než si sám o sebe myslí. A hlavne nečakajte len na cieľ, ale užívajte si aj cestu, ktorá vás k tomu cieľu vedie. Ženy, nezabúdajte, prosím, na preventívne prehliadky."

Viac foto bojovníčky Mišky v galérii >>>