Sekunda, ktorá mu zmenila život. Napriek tomu sa Janko nevzdáva. Lebo zázraky sa dejú...

Janko spomína na onen piatok ako keby to bolo dnes: „Ako každé ráno sme išli s manželkou do práce. Vždy pred odchodom dávame najesť sučke Banbinke so slovami - pekne papaj, zostaň krásna, ja prídem,“ rozpráva Janko.

Ten mal v ten deň hlavu plnú práce. Opravoval strechu, ktorú chcel čím skôr dokončiť. Tak tú čarovnú formulku, s ktorou sa deň čo deň lúčil s Banbinkou, nepovedal. Mal aj iné plány. Na druhý deň sa chystal na hudobnú akciu, kde mala hrať jeho obľúbená skupina Drišľak, tak sa nevedel dočkať.

Piatok sa chýlil ku koncu a Janko tesne pred „fajrontom“ ešte povedal manželke Silvii, ktorá prechádzala práve okolo domu, kde opravoval strechu, len krátku vetu: „Hneď som doma!“ a pokračoval v práci. Žiaľ, namiesto cesty domov ho čakala náročnejšia trasa. Vrtuľníkom ho museli transportovať do nemocnice v Banskej Bystrici, kde lekári bojovali o jeho život.
Janko vysvetľuje: „Spadol som zo šiestich metrov na betónové schody. Ešteže mám dobrého anjela strážneho. Inak by som už bol na onom svete.“ Nebezpečný pád zo strechy rodinného domu si odniesla chrbtica. Náraz na tvrdý povrch mu poškodil štvrtý, piaty a šiesty stavec a polámal rebrá. „Zostal som paralyzovaný od hrudníka nižšie,“ vysvetľuje Janko a tvrdí, že z tej chvíle si našťastie nič nepamätá, ale vedel, že pri ňom musel stáť jeho anjel strážny.  

„Vedel som však, že môj stav je vážny. No ani na moment som nestratil presvedčenie, že by som sa z toho nemal dostať.“ Dodnes je vďačný kamarátom Paťovi a Peťovi, že mu zavolali pomoc. „Len útržkovito si pamätám, ako boli okolo mňa záchranári a pamätám si aj na doktora Hríňa, ktorý ma neskôr operoval,“ pokračuje Janko, ktorý vysvetľuje, že práve lekár mu povedal, čo sa stalo a ako ho bude operovať. „Nič viac si z toho dňa nepamätám. O pár sekúnd neskôr som totiž už spal.“

Operácia trvala asi štyri hodiny a Janko tvrdí, že práve počas nej lekári bojovali o jeho život. „Najviac ma dodnes mrzí, že na všetko, čo sa mi prihodilo, sa pozerala aj moja žena Silvinka. Doteraz má z toho traumu.“ Silvia totiž bola pri manželovi, kým ho naložili do sanitky, ktorá ho previezla k vrtuľníku. A potom ešte so slzami v očiach a vystrašená na smrť, sledovala vrtuľník, ktorý dochrámaného Janka odtransportoval do nemocnice. Janko vďačí za svoju záchranu však nie len lekárom a pozornej manželke, ale aj kamarátom. „Mám šťastie, že máme dobrých priateľov. Majú dokonca ,trefné´  priezvisko. Volajú sa Láskovci,“ smeje sa Janko. „Boli so Silvinkou, kým ma operovali a povzbudzovali ju, až kým lekári nepovedali, že žijem.“ Janko si totiž uvedomuje, že čakanie na verdikt od lekárov muselo byť jedným z najhorších okamihov v jej živote. Neistota, beznádej a strach...

Našťastie operácia dopadla dobre, ale najväčšie peklo Janka ešte len čakalo. „Keď som sa ráno prebral, peklo ešte len začalo. Cítil som sa ako by ma niekto obtočil baliacou fóliou a poriadne ma do nej stiahol. Nevedel som sa zhlboka nadýchnuť, necítil som si tri štvrtiny tela na dotyk, a vo vnútri som pociťoval niečo nepopísateľné,“ rozpráva.

Janko tvrdí, že aj napriek všetkému - a to podnes nechápe, ani na moment neklesol na duchu. „Bol som pokojný, vyrovnaný a sršal som - a dodnes srším, optimizmom. Šokoval som tým mnohých.“ Janko sa totiž nevzdal a vraví, že vďaka vnútornej sile sa mu podarilo dostať z depresií aj chalana z vedľajšej izby. Mal za sebou podobný úraz ako Janko. Teda presnejšie, podobne ako on bol paralyzovaný od hrudníka dole. „On žiaľ odmietal všetko a všetkých. Neskôr mu dali sestričky na jeho žiadosť moje telefónne číslo. Asi hodinu sme sa zhovárali. Pomohlo mu to a zmenil svoj postoj k životu aj liečbe. Dodnes si volávame a stali sa z nás dokonca priatelia. Že som mu pomohol, ma veľmi potešilo a ešte viac nakoplo...“

Od osudného pádu uplynulo už nejaký ten mesiac. Janko ešte ani zďaleka nie je vyliečený, ale nevzdáva sa. Vie, že to nebude jednoduché a bude to aj bolieť. No určite to bude stáť za to, lebo sa chce jedného dňa opäť postaviť na nohy: „Skoro som vám zabudol porozprávať o zaujímavých stavoch. Ide o takzvané spazmy. Sú to samovoľné pohyby nôh a trupu. Nohy reagujú napríklad na rôzne dotyky, či šuchnutie periny po stehnách. Hádže to mnou, myká, no úžas. Ale je to pozitívny pocit pohybu. Vtedy mám obrovskú chuť pridať sa k nohám. A ja sa určite jedného dňa pridám!“
Janko totiž z týždňa na týždeň pomaly napreduje. „Momentálne sa nachádzam v štádiu, kedy posilňujem chrbtové a brušné svalstvo, aby som mohol opäť bez problémov sedieť. Takže si po rannej hygiene ľahnem, beriem do rúk činky a cvičím. Potom nasledujú cviky s gumou, to sú všetko veľmi dôležité cviky, aby znova nadobudli silu všetky svaly, ktoré držia trup a pri cvičení používam aj struny.“ Tie stláča pomaly v rukách, aby sa im po trojmesačnom oddychu navrátila sila.

Janko sa konečne dostal aj na rehabilitácie do Kováčovej. Tvrdí, že zažil lepšie aj horšie dni, ale svoj boj za uzdravenie nevzdáva. „Naučil som sa za všetkým zlým hľadať aj niečo dobré a dnes už viem, že nič sa nedeje náhodou. Je veľmi dôležité, aby bol človek čo najviac pozitívne naladený, vtedy má väčšiu šancu na uzdravenie. Ale to býva občas aj dosť ťažké, najmä ak máte smolu na spolubývajúceho. Keď je v depresii a odmieta pomoc od každého, stiahne vás so sebou. Tak sa treba pred jeho pesimizmom zabarikádovať.“
Jankova cesta za uzdravením je teda ešte poriadne dlhá a kľukatá. On však túži po tom, aby sa opäť postavil na nohy. Je totiž bojovník, ktorý ide za svojim cieľom aj napriek nástrahám a ako sám tvrdí, aj nie vždy dokonale fungujúcemu zdravotníctvu. Ale komplikácie sú na to, by sa prekonávali. A on to vie...