Sladký život v Taliansku: Veronika zariskovala a… Vyšlo to!

Veronika po prvý raz navštívila Taliansko už ako šesťročná počas rodinnej dovolenky. V srdci jej už vtedy zostali Benátky, romantická gondola, pizza, more, lunapark a obrovské kopčeky zmrzliny. „Keď som potom mala počas vysokoškolských štúdií možnosť ísť na brigádu do mojej obľúbenej krajiny, neváhala som ani sekundu,“ povedala Báječnej Žene.

Neskôr objavila inzerát, že sa hľadá človek na stáž vo vinárstve v Toskánsku. Dátum a čas pohovoru bol však totožný s prijímacími skúškami na magisterské štúdium na jej vysnívanú Karlovu univerzitu. „Ešte ráno som nemala jasno, kam vlastne pôjdem. Ale potom som si urobila kávu a podišla som k oknu, kde sme mali pred pražským bytom veľký listnatý strom, ktorý sa vo vetre tak zvláštne kymácal, až ma to prenieslo do talianskej atmosféry. A bolo rozhodnuté. Išla som na pohovor na stáž,“ opísala nám osudové rozhodnutie.

Jedinou prekážkou mohla byť skutočnosť, že v tom čase Veronika nehovorila plynulou taliančinou. „Takže som odtiaľ odchádzala s pocitom, že som práve urobila najväčšiu hlúposť môjho života,“ zverila sa nám. Nakoniec však dostala správu, že si ju naozaj vybrali a môže vycestovať do Toskánska. Ráno sa chodila prejsť do viníc, potom vítala turistov a rozprávala im o vínach, ktoré zároveň aj ochutnávali. Do práce chodila s radosťou, majitelia s ňou boli spokojní, a tak sa tam ešte dvakrát vrátila.

Na školu napokon nastúpila, aj keď nie v Prahe, ale na Slovensku. Po štúdiu žurnalistiky Veronika rozmýšľala, kde sa zamestnať. Vysnívala si prácu v ženskom časopise, v žiadnom však voľné miesto na trvalý pomer nenašla. Zamestnala sa v knižnom vydavateľstve, kde však redigovala diela iných a nenapĺňala svoju tvorivú túžbu v rámci písania. „A niekde v pozadí tam stále bolo to Toskánsko. Intuícia mi navrávala, že ma tam ešte niečo čaká. Tak som po troch mesiacoch dala výpoveď vo vydavateľstve a kúpila som si jednosmernú letenku do Florencie,“ prezradila.

Strávila tam štyri mesiace, ale vo voľných chvíľach sa vracala na pobrežie, kde už mala nejakých kamarátov z obdobia stáží. A potom sa zoznámila s ním. „Môjho manžela som úplne neromanticky stretla v plážovom bare počas horúceho leta vo vinárstve, ale nebola to láska na prvý pohľad. Cestu k sebe sme si našli až neskôr,“ priznala nám.

Nakoniec ostala žiť v Toskánsku natrvalo a založila si tam rodinu. „Žiť v Taliansku ako slobodná žena je úplne iné ako byť mamou v Taliansku. Kým som sa stala mamou, všetko malo príchuť „la dolce vita“, podľa čoho som pomenovala aj moju stránku a blog. Až potom, keď sa narodil môj syn, začala som si uvedomovať rôzne kultúrne rozdiely,“ poznamenala Veronika.

Kým Talianky mali pocit, že je príliš prísna mama, na Slovensku bola považovaná za benevolentnú. My sme zvyknutí venovať sa deťom naplno, kým sú malé, Talianky ich dávajú do jasieľ. No kým my potom dávame svojim potomkom krídla a slobodu, Talianky si deti s pribúdajúcim vekom pripútavajú k sebe stále viac. Mladí Taliani žijú často až do štyridsiatky doma s rodičmi.

Pre mnohých je až utópiou, vymyslieť si nejaký vlastný biznis. Taký má aj Veronika s manželom. Sama seba pomenováva slovíčkom „no-vinárka“. Prispieva totiž do slovenských aj českých ženských časopisov a zároveň organizuje a vedie ochutnávky vína pre turistov. „Okrem toho pracujem aj v našom malom zelenom agrorezorte s desiatimi apartmánmi kilometer od mora, ktorý vedie môj muž,“ objasnila nám.

So Slovenskom je stále spätá prostredníctvom článkov a tiež turistov, ktorí k nim prichádzajú. Často sa sem aj vracia. „Väčšinou raz do roka so synom aj s manželom a potom podľa časových a pracovných možností sa snažím chodiť každé 3 až 4 mesiace len so synom, ktorý Slovensko tiež miluje. Pretože to, čo mi najviac chýba, sú moji rodičia, takže sa snažíme navštevovať tak často, ako to len ide,“ uviedla. Aktuálne si ale vraj nevie predstaviť, že by sa do rodnej krajiny vrátila natrvalo.

Veronikin instagramový účet aj blog nesú názov „la dolce vita“, čiže sladký život a mnohým sa môže zdať, že si naozaj žije ako v rozprávke. Od Talianov sa totiž naučila dôležitú vec – vychutnávať si život a žiť si tak trochu rozprávkovo. „Je to životný štýl, ktorého základom je užívať si aj malé drobnosti každodenného života,“ poukazuje na to, že naozaj nepotrebujete veľa.

Stačí spomaliť, dopriať si chutnú kávu a možno aj koláčik, dať si k jedlu pohár vínka a zmrzlinu, vyskúšať si krásne šaty, ktoré zbadáte vo výklade... A hlavne tráviť plnohodnotný čas s ľuďmi, na ktorých nám záleží. „A v takýchto momentoch, keď sme šťastní a telom nám prechádzajú pozitívne vibrácie, si to plne uvedomiť, vychutnať a poďakovať. Sama sebe, okoliu, ale aj ľuďom, v ktorých spoločnosti sa cítime príjemne. Len s vďačnosťou a vedomým prežívaním takýchto na prvý pohľad všedných okamihov môžeme docieliť ten slastný pocit, ktorý ja nazývam „la dolce vita“. A to ide naozaj všade vo svete,“ tvrdí.