Slovenky v zahraničí: Po anglicky nevedela, dnes učí Angličanov

Po štúdiu masmediálnej komunikácie síce okamžite doma našla zamestnanie v oblasti organizácie podujatí, štúdium v inom jazyku a v inej krajine však boli väčším lákadlom. „Plánovala som dosiahnuť titul v angličtine, vrátiť sa na Slovensko a nájsť si doma prácu. To však bolo pred desaťročím,“ smeje sa Martina.

„Dnes mám v poradí už ôsmu pozíciu na Oxford Brookes University v Oxforde a príde mi to vtipné a paradoxné, pretože som maturovala z nemčiny a pamätám sa, ako mi na vysokej škole profesorka povedala, že ak chcem skončiť školu, mala by som sa naučiť po anglicky,“ spomína nadaná a úspešná mladá Slovenka.

Drela od svitu do mrku
Martina na sebe tvrdo pracovala a nezľakla sa ani ťažkých začiatkov na Univerzite v Huddersfielde, kde ju prijali na štúdium globálneho marketingu. Podľa jej vlastných slov po každej prednáške plakala, pretože takmer ničomu nerozumela, a popri tom musela na štúdium tvrdo drieť. „Kým moji spolužiaci chodili na výlety a diskotéky, ja len do knižnice a roboty. Moja rodina ma pre ťažkú finančnú situáciu nemohla podporiť a okrem toho slovenskí študenti ako jedni z mála európskych nemali nárok na štipendium, čo bolo priam šokujúce. A tak som ráno o šiestej chodila upratovať na univerzitu a večer po škole predávať v McDonalde,“ opisuje svoje neuveriteľné odhodlanie Martina.

Pracuje s profesormi, ktorých obsluhovala
Školu skončila s vyznamenaním a jej diplomovú prácu ocenili ako jednu z najlepších marketingových prác v Británii. Do Oxfordu sa po skončení univerzity na severe Anglicka presťahovala za prácou. Robila servírku na univerzitných podujatiach a po lete sa chcela vrátiť domov, nakoniec tam však ostala. Dnes už na univerzite neupratuje ani neroznáša kávu, ale stará sa o komunikáciu školy s dvadsaťtisíc študentmi. Publikuje články, píše texty pre dekanov a radí anglickým kolegom, ako správne štylizovať.

Popri práci Martina začala opäť študovať. Diaľkovo ako doktorandka na slovenskej univerzite v nádeji, že sa lepšie uplatní na Slovensku, kam sa plánovala vrátiť. Na Oxforde však získala novú ambicióznu pozíciu medzinárodnej projektovej manažérky, ktorej sa nebojácne postavila čelom. Rozvinula medzinárodné vzťahy medzi univerzitou a bývalými študentmi v 33 mestách šiestich krajín sveta. Keď ju vyslali samu s prodekanom univerzity do Indie, v lietadle sa rozplakala. „Nechápala som, ako ja, dievča z Považskej Bystrice, môžem prezentovať Oxford Brookes University v Indii lídrom svetových spoločností,“ opisuje neuveriteľné skúsenosti Martina, ktorú si vybrali na zahraničnú cestu namiesto Angličana či Angličanky.

Silná osobnosť
Martinka dnes priznáva, že jej kariérny rast by nenastal bez toho osobnostného. Jej súkromný príbeh je totiž rovnako silný, ak nie silnejší ako ten pracovný. Pred tým, ako odišla do Británie, jej tragicky zahynul otec. „Moja úžasná a prekrásna mama sa sama stará o môjho postihnutého brata a môžem povedať, že život nebol vždy jednoduchý, no nikdy sme to nevzdali!“ presvedčivo tvrdí sympatická tmavovláska.

Osobnostne bol pre ňu prelomový rok 2012, keď odišla do Indie starať sa o postihnuté deti. „Každodenný kontakt s bezbrannosťou, chudobou, smrťou a bezprávím ma kompletne zmenil. Uvedomila som si, aká som šťastná, a že mám v živote naozaj všetko. Možno nie domy a majetky, luxusné šaty či slávu. No mám strechu nad hlavou, jedlo, teplú vodu, milujúcu rodinu a úžasných kamarátov. Po Indii som strávila ešte týždeň v Himalájach, kde som mala priestor skutočne o tom hlboko premýšľať,“ prekvapuje Martina.

Aktívna pomoc na všetkých frontoch
V roku 2014 Martina odcestovala do Kambodže starať sa o siroty nakazené vírusom HIV. „Pýtala som sa seba samej, prečo to vôbec robím a či to nie je riskantné. Opäť som si však nemohla odpovedať na túto životnú otázku bez toho, aby som to skúsila. Zistila som, že sa s tými deťmi môžem nielen hrať a objímať ich, ale viem im aj dávať lásku,“ dojíma Slovenka.
Aj rok 2016 bol pre Martinu emocionálne prelomový. Mesiac strávila v Číne a Tibete, ktorý ju odjakživa fascinoval.

„Bolo to pre mňa ako zakázané cestovateľské ovocie... Už len dostať sa tam bolo veľmi ťažké. Prečítala som veľa kníh, vypočula veľa príbehov a vedela som, že táto krajina je iná ako ktorákoľvek, ktorú som doteraz navštívila. Naivne som si predstavovala, že tam budem len meditovať a debatovať o budhizme. Žiaľ, našla som pravý opak. Obmedzená sloboda prejavu, kultúrna asimilácia a porušovanie základných ľudských práv, to je dnešný Tibet. Veľmi ma to zasiahlo... Jeden Tibeťan mi povedal, že radšej nebude mať deti, ako ich vychovávať v neslobodnej krajine.“

Jedna z mála (a najlepších)
Martina je však nezastaviteľná. Po zážitku z Tibetu sa prihlásila na magisterský kurz humanitárnej práce, ktorý ukončila s vyznamenaním a napísala štúdiu o miznúcej tibetskej kultúre. Sama teraz pripravuje ďalší kurz - na podporu duševného zdravia študentov. S kolegyňou založili na univerzite dokumentárny klub, z ktorého je dnes úspešný projekt. Hostil aj svetoznámych režisérov ako Ken Loach či Mike Leah. Navyše organizuje sériu prednášok „Povedzme si o tom“ na témy, ako je smrť, úzkosť, žiaľ a súcit, o ktorých sa nehovorí.

Všetko sa dá, keď to robíte pre druhých
Na univerzite založila prvý československý spolok a každoročne sa angažuje na festivale ľudských práv Oxford Human Rights Festival. Popri tom usporadúva prednášky o tibetskom budhizme a o súcite, a to všetko vo voľnom čase! „Dá sa to, ak máte pozitívny postoj k životu a robíte veci bez očakávaní, skrátka len pre blaho iných a to dobro sa vám potom samo vráti,“ udivuje 35-ročná Martina, ktorá bola už niekoľkokrát nominovaná na Brookes People Awards spomedzi 2 800 zamestnancov univerzity. No popri tom všetkom táto múdra žena ostáva pokorná. Najdôležitejšia na svete je pre ňu jej rodina, preto sa často vracia na Slovensko a mamičku a brata každý rok berie na dovolenku...

Pikošky o Oxforde od Martinky:
● Oxford je asi jediné mesto na svete, kde sa v centre môžu pásť kravy.
● Spiatočný lístok Oxford - Londýn stojí 10 libier, čo je menej ako z Považskej Bystrice do Bratislavy.
● Starodávne pohostinstvo Bear Pub má najväčšiu zbierku odstrihnutých pánskych kravát.
● V mestskej časti Headington je v streche domu zabodnutý obrovsky umelý žralok.
● V Pitt Rivers Museum je vystavená malá fľaštička, ktorú nikto nikdy neotvoril, lebo vraj ukrýva čarodejnicu.

Autor: Bona Ondrášková
Foto: Archív M. A./shutterstock.com