Slovenky v zahraničí: Do Toronta odišla za šťastím

Silvia rodená Volárová pochádza zo Starej Turej v okrese Nové Mesto nad Váhom a zo Slovenska odišla po pedagogických štúdiách v roku 1999 ako 22-ročná do Londýna. „Už počas štúdia mnoho dievčat odchádzalo do Anglicka robiť opatrovateľku kvôli zárobku a spoznaniu inej kultúry. Ja som sa s tou možnosťou nikdy predtým nepohrávala, pretože som vyrastala v socializme, kedy sa takmer necestovalo...“

Naivná odvaha
Vtedy si však uvedomila životnú úroveň a obmedzené možnosti učiteľov na Slovensku, preto sa vydala do sveta naučiť sa cudzí jazyk, aby ho mohla doučovať súkromne. „Bola som mladá a dnes už viem, že aj naivná. Odišla som bez znalosti reči, skúseností aj priebojnosti.

Začiatky boli veľmi ťažké kvôli jazyku aj pracovnej záťaži. Staráte sa o deti, upratujete, varíte, a to všetko s vysokoškolským vzdelaním. Mnohé dievčatá to nevydržali a vrátili sa,“ spomína dnes Silvia. Ona však vytrvala. Angličtinu sa naučila postupne predčítavaním detských knižiek, a keď si zarobila prvé peniaze, začala navštevovať oficiálny kurz.

Reč jej dala slobodu
Veľkou motiváciou jej boli aj rozhovory s ľuďmi z iných krajín. „Zdokonalením angličtiny som sa zdokonalila hlavne osobnostne. Konečne som si vedela povedať, čo sa mi nepáči a vymenila som zopár rodín – Izraelčanov, Angličanov či Grékov, a z pol roka v Británii sa stali štyri,“ opisuje Silvia.

Anglicko si však do budúcnosti nevysnívala. „Počasie, domáci a ich postoj voči cudzincom a dražoba ma odrádzali. Mnohokultúrnosť, možnosti, aké na Slovensku vtedy ešte neboli a hlad po dobrodružstve ma však hnali cestovať ďalej,“ spomína.

Bolestná diaľka
Na Kanadu ju prehovorila kamarátka, nebolo to však ľahké. Bála sa odlúčenia od rodiny, s ktorou si je veľmi blízka, ako aj dlhých zím. Guráž jej napokon dodal skúsený otec. A s mamou dodnes trávia dlhé hodiny telefonovaním. Hovorí: „Potrebujeme sa.“

Vďaka opatrovateľským skúsenostiam a učiteľskému diplomu zo Slovenska Silvia získala pracovné povolenie, ktoré sa po dvoch rokoch rozšírilo na akúkoľvek prácu. Neskôr získala trvalý pobyt a občianstvo.

Pomohla jej Slovenka
Najskôr pracovala ďalej od Toronta v rodine s luxusným domom, v ktorom sa od začiatku strácala. „Cítila som sa tam veľmi osamelá. Kontakt som mala len s dvoma malými deťmi. Keď som sa s tým zdôverila domácej, okamžite ma vyhodila. Mala som pri sebe len zopár dolárov a kontakt na jednu Slovenku,“ opisuje ťažké začiatky za Atlantikom.

Vtedy jej napadlo, že Kanada jej nie je súdená, no keďže Slováci v zahraničí si pomáhajú, dievčina jej zohnala dočasné ubytovanie a čoskoro si našla skvelú rodinu so štyrmi deťmi. „Domáci boli zaneprázdnení lekári a potrebovali ma na organizáciu času svojich detí. Konečne som nemusela upratovať a všetko šlo ako po masle,“ spomína Silvia, ktorá popri tom ešte stíhala štúdium grafického dizajnu a odštartovala plodné životné obdobie.
Bývala v najlepšej štvrti Toronta, mala k dispozícii auto a ešte aj mnoho ušetrila. „Spoznala som vtedy veľa Sloveniek, s ktorými sme kamarátky dodnes, a neskôr aj manžela Luciana,“ prezradila Silvia.

Z učiteľstva na finančníctvo
Po skončení práce opatrovateľky robila najmä sekretárske práce pre lízingové spoločnosti. „Bolo ťažké si nájsť prvé naozajstné zamestnanie bez kanadskej skúsenosti, ale mala som šťastie na ľudí, ktorí mi veľmi pomohli. Ku grafickému dizajnu či k učiteľstvu som sa nikdy nedostala. Pracovať vo finančnej sfére sa mi zdalo vhodnejšie,“ opisuje Silvia, ktorá sedem rokov pracovala v jednej z najväčších kanadských bánk. „V oblasti dodržiavania predpisov som dodnes získala všetky potrebné skúšky a certifikáty a uznali mi aj vzdelanie zo Slovenska,“ hovorí. Dnes je Slovenka, ktorá sa nevzdala, manažérkou podnikových rizík medzinárodnej investičnej firmy pre celú Kanadu.

Kanadský raj
Toronto je metropola, človek v nej musí držať krok, no necíti sa ako outsider. „Páči sa mi, ako spolu také spektrum kultúr dokáže fungovať na takom harmonizovanom a priateľskom mieste.“ Preto sa Silvia v Toronte od začiatku cítila rovnocenná a konečne nie ako cudzinka – ako to bolo v Londýne. So susedmi si dokonca veria natoľko, že si zverujú kľúče a odhŕňajú si navzájom sneh. Nie je to však iba idylické. Všetci musia tvrdo pracovať a v posledných rokoch sa tam rozvinula aj kriminalita a teroristické hrozby, prezrádza Silvia.

Veterníky aj bryndza
Toronto a Kanada majú obrovskú komunitu Slovákov, mnohých ešte z ponormalizačných čias. Majú tu vlastný televízny program, vychádza im časopis, pravidelne sa stretávajú a pripomínajú si národnú kultúru. „S kamarátkami sa zídeme napríklad na divadelnom predstavení a pomaškrtíme si na krémešoch, veterníkoch a špicoch. Dostať tu dokonca aj jaternice, údenáče, špekáčiky či bryndzu,“ približuje Silvia.

Voľno v záhrade a na plážach
Milantoiovci nemajú deti, no adoptovali si mačku a psíka z útulku. Keď práve necestujú, užívajú si voľno na chate pri jazere, pri rôznych športoch či v záhrade s priateľmi. „Manžel má taliansky pôvod, takže o jedlo a pitie u nás nikdy nie je núdza. Doma máme piecku na pizzu aj altánok s posedením,“ opisuje Silvia.

Slovensko „vo vývoji“
Slovensko, na ktoré pre krásne detstvo spomína vždy len s láskou, sa podľa Silvie zmenilo k lepšiemu aj horšiemu. O negatívach však hovoriť nechce. „Ľudia sa nemenia zo dňa na deň a bude to chcieť ešte zopár generácií, aby sa krajina pohla,“ predpovedá. Mladým dievčatám by dnes odkázala, aby si vážili slovenské vzdelanie, ktoré im nikto nevezme.

Pikošky o Kanade od Silvie
+ V predajniach môžete vrátiť zakúpený tovar bez toho, aby sa pýtali na dôvod.
+ Letá máme horúce a pre veľké množstvá jazier aj sparné. Komáre štípu až do krvi.
+ Je tu toľko národností, že na ulici častejšie počuť iné jazyky ako angličtinu.
+ V banke vás vítajú s úsmevom a ponúknu vám občerstvenie, ak čakáte v rade.
+ Marihuana je tu legálna, no nie som si istá, či je to správny krok.
+ Hokej nie je ich „národným športom“, je ním lakros.
+ Bez auta sa tu nikde nepohnete. Autá sú naše papuče.
+ Deň vzniku Kanady 1. júl ľudia oslavujú vo veľkom v červeno-bielych farbách.

Autor: Bona Ondrášková
Foto: Shutterstock.com,archív S. M.