Stopom z Nórska, alebo strastiplná cesta za dobrodružstvom...

„Pracovala som tam s kamarátkou na farme na ostrove Sekken. Keďže sme cestovateľské duše, videli sme v tom príležitosť spoznať niečo nové,“ začína svoje rozprávanie Kamila.  

Keď nadišiel čas vrátiť sa domov, mali plné ruksaky hrubých svetrov, oblečenia a gumákov. „Na internete sme našli letenky z Osla len za 20 eur, ale nám to neprišlo dostatočne dobrodružné, tak sme vyrazili na dvojtýždňovú vandrovku bez stanu, spacieho vaku a karimatky. Jedine čo sme si vzali na cestu, bol chlieb s nutelou. Vlastne tým sme sa živili v Nórsku takmer každý deň, lebo sme chceli ušetriť,“ rozpráva Kamila.

Naprieč krajinou
Hlavný iniciátor myšlienky stopovania domov na Slovensko bola Kamilina kamarátka Ivana. „Vie, že som za každú somarinu, a ja som samozrejme súhlasila.“ Posledný deň na ostrove Ivana vypracovala orientačný plán cesty s miestami, ktoré chceli navštíviť. Najpodrobnejšie mali spracované Nórsko, ale chceli navštíviť aj Dánsko, Nemecko a Poľsko.

„Z ostrova sa nám odchádzalo veľmi ťažko. Keď sme si predstavili, že najbližšie dva týždne budeme bez domova, príliš sa nám ho opúšťať nechcelo.“ Ich cesta za dobrodružstvom sa začala: „Veľmi ma prekvapilo, akí boli ľudia na severe Európy milí. Počas 14 dní sme stopli 62 áut a nemali sme ani jednu zlú skúsenosť. Mnohí z tých, ktorí zastavili, nám dali jedlo a pitie na cestu, alebo nás zaviezli ešte ďalej, ako mali naplánované,“ spomína Kamila, ktorá priznala, že stopovali všetko, čo šlo. „Najlepšie bolo, keď sme šli trajektom, pretože bolo veľa áut na jednom mieste, a tak sme sa chodili pýtať od auta k autu, či nás niekto nevezme,“ smeje sa. Tak mali na výber: „Hneď v prvý deň sme si povedali že chceme stopnúť Teslu a kabriolet, čo sa nám počas vandrovky aj podarilo.“

Každý ich rozhovor v aute začínal skoro rovnako. Ľudia sa ich pýtali, kam idú, akú majú prácu, či majú rodinu a aké sú ich koníčky. „Občas nám už bolo vtipné, keď sme šiesty krát za deň odpovedali tú istú otázku.“
A čo najnezvyčajnejšie dievčatá stopli? „Určite to bola motorka! Stopovali sme na mieste, kde príliš nechodili autá. Uvidel nás tam motorkár, ktorý sa ponúkol, že nás zavezie na miesto, odkiaľ sa nám bude lepšie stopovať.“ Tak najprv odviezol Ivanu a potom sa vrátil po Kamilu... 

Dom ako z hororu
V prvý deň vandrovky vyrazili skoro ráno a skončili neskoro večer. Keď sa začalo stmievať uvedomili si, že by mali hľadať nocľah, veď v ten deň prešli stopom 550 kilometrov. Odbila 11 hodina, všade tma ako v rohu a šofér z posledného auta ich vysadil uprostred ničoho: „Bolo tam len asi 10 domov. Tak sme klopali od dverí k dverám a skúšali šťastie.“ Bola už takmer noc, tak nepochodili. V jednom dome sa však svietilo...
„Klopala som, ale nik neotváral. Otvorila som teda dvere a zakričala. Nikto sa neozval. Vošla som dnu s tým, že sa ubytujeme samé a za svitania sa nenápadne vyparíme.“ Dom bol ako vystrihnutý z hororu. Na zemi porozhadzované náradie a všade špina. „Netušila som, či tam niekto býva, ale vyzeralo to skôr ako opustená stavba. Pavučina a prach boli v každej miestnosti. No počas toho ako som sa tam zakrádala a skúmala terén, na mňa vyskočila čierna mačka. Scéna ako z hororu. Ušla som von a utekala ako o život...“

Kde dnes prespíme?
Dievčatá sa snažili vymyslieť, čo ďalej. Na prespanie pod holým nebom bola zima. Našťastie zbadali v diaľke kemp a vybrali sa tam. Všetci tam spali v stanoch. Pri jazere však stáli malé červené domčeky. Ubytovať ich o polnoci nemal kto, tak skúsili otvoriť dvere. „Nebolo zamknuté. Zlákali nás čisté postele, mäkké paplóny a  funkčná wifi...“
Prespať však niekde museli aj počas ďalších dní: „Oslovili sme starú pani, ktorá kráčala po ceste vedľa nás.  Pýtali sme sa na prespanie. Zaviedla nás do obchodu a tam s niekým telefonovala. Po pár minútach za nami prišiel pán a zavolal nás k sebe do auta že má pre nás apartmán,“ hovorí Kamila.  „Neboli sme si isté, či pochopili, že nechceme platiť za ubytovanie. A neverili sme mu. Ale nasadli sme. Povedal že môžeme ísť dnu a cítiť sa ako doma. Uistili sme sa, či sme sa teda pochopili správne a prenocovanie je zadarmo. Jeho odpoveď bola áno. Na to odišiel a nás čakala noc v apartmáne s výhľadom na more.“

Iná rodina im zasa ponúkla prespanie na lodi. Zviezli ich do prístavu a pripravili loď: „Síce nám v tú noc bola veľká zima a kajuta, kde sme spali, bola extrémne malá a museli sme spať pokrčené ako tetris, sme boli rady, že sme mali „strechu“ nad hlavou.“

Stopovanie na diaľnici
Že je to zakázané? To dievčatá zistili, ale až príliš neskoro: „Vyskúšali sme to v Nemecku a bol s tým trošku problém, lebo tam majú neobmedzenú rýchlosť. Ale my sme si povedali, že to skúsime, chodí tu predsa veľa aút...“ Skutočnosť avšak bola úplne iná. „Počas toho ako sme vysmiate stáli na krajnici a mávali rukami, nám síce zastavilo auto, ale my sme si ho nevšimli. V tom sa začala na diaľnici tvoriť kolóna. Kašľali sme na to a stopovali ďalej až kým sa pri nás nezastavilo policajné auto so svetlami a húkačkou. Zistili sme, že problémom sme my...“
A dievčatá? Prestali stopovať a tvárili sa, že nič. Nahnevaný policajt im rázne vysvetlil, koľká bije: „Tvárili sme sa za hlúpe, a vyšlo to. Policajt nás zobral do auta so slovami: nasadnite, odveziem vás na miesto mimo diaľnice odkiaľ máte tiež super šancu stopovať.“

Konečne doma
Na Slovensko dorazili v zdraví: „Najlepšie bolo stopovanie doma v náš posledný deň. Keď sa nás šoféri pýtali, odkiaľ stopujeme a zjavne si mysleli, že sa presúvame len zopár kilometrov z dediny do dediny, bolo zaujímavé sledovať ich reakcie, keď sme im oznámili že cestujeme z Nórska už štrnásty deň.“ 14-dňové dobrodružstvo ich stálo len 200 eur. Ubytovanie neplatili, občas ich ľudia ponúkli svojím jedlom, navarili im večeru, raňajky a ešte ich aj nabalili na cestu. Platili len za trajekty, požičanie bicyklov a jedlo zo supermarketov. „Myslím, že sa nám to vyplatilo. Lebo zážitky, skúsenosti a fakt, že sme cestou zistili, že stále existujú dobrí ľudia, ktorí sú ochotní pomôcť, sú na nezaplatenie...“

Viac obrázkov nájdete v našej galérii.