Striptíz pred kamerou, či divoká naháňačka! Čo ešte zažila režisérka Eva Toulová počas kariéry?

Napriek tomu, že počas štúdia musí každý adept réžie v rámci praktickej časti natočiť vlastný študentský film, Evin prvý skutočný vraj vznikol až po škole. „Volal sa Šťastná. Bol to skôr umelecký film, bežnému divákovi by sa pravdepodobne nepáčil. Bol o živote mladých začínajúcich herečiek. Drsný, ale fascinujúci,“ hovorí Eva.

Horúcou ihlou
Keď sa povie režisér, mnohí si možno predstavia nervózneho človeka, ktorý pobehuje medzi hercami, kameramanmi a maskérmi a všetkých diriguje. Je to naozaj tak? „Nie každý je taký, skôr naopak. Poznám režisérov, ktorí sú láskaví. Despotické vedenie totiž ruší sústredenie. A keď nie je štáb v pohode, odrazí sa to na konečnom výsledku.“

Natáčanie však môže ohroziť aj nečakaná choroba či iná nepredvídaná udalosť. Vtedy treba šiť doslova horúcou ihlou. „Aj mne sa už stalo, že herečka nemohla prísť ráno na natáčanie. Jedna v noci skolabovala, druhá mala asi neporiadok v kalendári a zle si dohodla termín v divadle,“ vysvetľuje mladá režisérka. Čo v takej situácii? Buď sa narýchlo upraví scenár a točí sa bez herca, alebo sa v ten deň zruší natáčanie, prípadne sa konkrétne scény s hercom vynechajú a dotočia neskôr.

Som v tom
Napriek tomu je život na pľaci zábavný. „Ak nevzniknú nečakané situácie, poriadne si to užívame. Napríklad teraz nakrúcame v Českej Skalici. Trochu si oddýchneme od Prahy a zároveň máme priestor na zábavu.“ Práve na takýchto miestach vznikajú tie notoricky známe historky z natáčania – aj keď spočiatku môžu vyzerať prinajmenšom strašidelne.

„Počas môjho prvého filmu si zlomila hlavná herečka nohu. Bola to smola, lebo nás to zdržalo takmer na pol roka. Iná herečka mi zas zabudla pred padnutím prvej klapky oznámiť, že čaká dieťa. Výsledok mal úplne opačný efekt a my sme museli všetko stihnúť skôr, ako bolo tehotenstvo viditeľné.“

Preteky s Dejdarom
Počas natáčania filmu Chlapci z hôr pomáhala Eva režisérovi. Hlavnú úlohu stvárnil Martin Dejdar, ktorý si zároveň užíval požičané červené Ferrari. „My ostatní sme sa poskladali na benzín, aby sme sa vozili na staručkom aute, ktoré vyšlo z módy azda pred desiatimi rokmi,“ spomína Eva, „on bol kráľom ciest.“ Keď sa Eva Toulová a ostatní členovia štábu terigali na natáčanie v starom aute, Dejdar sa rútil na športiaku. „Keď sa v diaľke zaleskla jeho červená karoséria, všetci sme okamžite mysleli na to isté: Predbehni to Ferrari!“ Šofér pridával plyn.

Bola to výzva, lebo sa v aute tlačili piati a v kufri mali natlačenú ťažkú techniku. 120… 125… 130 km/h. Podarilo sa! Síce ťažko, ale predbehli ho. „Poriadne sme to oslávili, výskali sme, mávali, pokrikovali,“ hovorí s nadšením Eva. A Martin Dejdar? Hneď zistil, o čo im ide. Zložil z očí slnečné okuliare, usmial sa a šliapol na plyn. „Keď preradil, ubzikol nám tak rýchlo, že nám skoro odpadla karoséria,“ smeje sa Eva. Nakoniec sa však aj tak všetci stretli v neďalekom fast-foode.

Stratené kľúče
Mladá režisérka dodáva: „Vtipné historky sa stávajú, ale nie mne.“ Ráno pred natáčaním zaparkoval pred jej domom kameraman s požičanou dodávkou plnou techniky. Dodávku zamkol a odišiel preč. Keď sa mali vydať na cestu, nevedel nájsť kľúče. Celý štáb ich hľadal od siedmej rána do poludnia. Bezvýsledne. „Hľadali sme ho azda všade.

Doteraz sa nenašiel.“ Zavolali zámočníka. „Netuším, v akom vesmíre žijeme, ale ani tomu sa nepodarilo dodávku po hodine dobývania otvoriť.“ A tak vysadili okienko a Evu pretlačili dnu. Kameraman ju držal za nohy, aby odistila poistku. Dostali sa do auta, aby aspoň tesne pred zatváraním skladov vrátili požičanú techniku uväznenú v aute, lebo v ten deň nebolo z natáčania nič.

Pre zrkadlom
Filmovačka je takmer vždy zážitok. Aj keď si ju ráno naplánujete priam minútu po minúte, nevyhnete sa spontánnostiam. Práve tie však robia z každej klapky výnimočnú udalosť.
„Jeden z takých zážitkov sme prežili s naším hlavným hrdinom Petrom Baťkom. Točili sme film Jak se moří revizoři. Mali sme za sebou úmorných dvanásť hodín natáčania, čakala nás posledná scéna dňa...“

Herec sa mal pozrieť do zrkadla a zhodnotiť, že zostarol. Bolo však ťažké nájsť spôsob, ako túto emóciu vyjadriť tak, aby ju pochopil aj divák. Všetci boli unavení, ale keďže išlo o záverečnú scénu, usúdili, že sa nemajú kam ponáhľať. Začali vymýšľať, ako to stvárniť čo najvernejšie, až...

Že by striptíz?
… ktosi zapol pieseň I´m sexy and I know it teda Som sexi a viem to, pri ktorej v klipe ľudia strácajú zo seba oblečenie. Vtedy sa to stalo! Kameraman odstúpil od prístroja a začal tancovať tak divoko, že pripomínal striptéra. Postupne sa k nemu pridávali ostatní členovia štábu, a tak si z pľacu urobili na pár minút diskotéku. Bol to však len druhý deň natáčania. Nevedeli, ako na ich vyčíňanie zareaguje Peter. Počas prestávok totiž sedával v kúte a poctivo sa pripravoval na ďalšie scény.

Pesnička sa skončila. Peter vstal a zavrel sa v kúpeľni. Po minúte rozrazil dvere a zvolal: „Tak poďme na to!“ A predviedol taký striptíz, až všetci zabudli zavrieť ústa. Akú to malo dohru? Nedokázali scénu so zrkadlom natočiť na druhý ani tretí pokus, lebo zakaždým, keď sa na Petra pozreli, začali sa hurónsky smiať. Až na štvrtýkrát sa im podarilo kameru stabilizovať a nakrútiť scénu, ktorá síce nebola pôvodne v scenári, ale v kine bude rozosmievať divákov už asi navždy...

Autor: Marcela Martinková
Foto: Archív E. T.