Tajomný život mníchov: Vstávali o polnoci a nesmeli... Pravidlá, ktoré ničia telo aj ducha!

 Kláštory boli ostrovmi pravidiel, askézy a duchovnej disciplíny, kde sa neodpúšťali ani tie najmenšie slabosti. V časoch, keď bol vonkajší svet zmietaný hladom, epidémiami či vojnami, pôsobil kláštor ako útočisko. Ale len navonok. Za múrmi sa žilo podľa tak prísnych noriem, že by dnešný človek pravdepodobne nevydržal ani týždeň.

Odpočinok nebol prioritou – naopak, tvrdé drevené lavice alebo slamníky plné prachu a hmyzu sa používali ako pripomienka pominuteľnosti tela. Mnohé rehole zakazovali akékoľvek pohodlie počas spánku – niektorí mnísi dokonca spali posediačky, často s hlavou opretou o stenu alebo so Svätým písmom v lone, aby ich netrápilo pokušenie dlhého spánku. V Benediktínskom regule sa uvádza, že spánok nemá presiahnuť šesť hodín, pričom nočný odpočinok bol niekoľkokrát prerušovaný modlitbami. V niektorých komunitách sa dokonca experimentovalo s tzv. polyfázickým spánkom – krátke zdriemnutia rozdelené počas celého dňa a noci, čo extrémne zaťažovalo nervový systém. Cieľ? Vycibriť duchovnú bdelosť a potlačiť telesné túžby.

Niektoré rády začínali deň už medzi polnocou a treťou hodinou rannou, keď sa konali tzv. nočné hodinky či vigílie. Po nich nasledovali ďalšie modlitby rozdelené počas dňa – laudy, tercia, sexta, nona, vešpery a kompletórium. Čas medzi nimi nebol oddychom, ale vyplnený tvrdou prácou v kuchyni, dielňach, v záhrade či pri prepise kníh. Rehoľné pravidlá predpisovali presný harmonogram, kde nemal priestor na rozptýlenie. Pre porovnanie – bežný sedliak mal často viac voľna počas sviatkov, než mních počas celého roka. A hoci sa niektoré dni končili modlitbou okolo deviatej večer, už o pár hodín znova vstávali. Chronobiologické hodiny neexistovali – existovala iba disciplína.

Mlčanie nebolo len výrazom pokory, ale zároveň formou mentálnej očisty. V mnohých kláštoroch sa praktizovalo „perpetuálne ticho“ – mních mohol prehovoriť iba so súhlasom predstaveného alebo počas čítania Písma. Komunikácia prebiehala pomocou gestikulácie, ktorá bola tak vycibrená, že rehoľníci si vedeli „povedať“ aj zložitejšie informácie bez použitia slov. Napríklad gesto ruky pri uchu mohlo znamenať „potrebujem pomoc“, zatiaľ čo kruh vytvorený palcom a ukazovákom značil „dobré jedlo“. Porušenie ticha bolo považované za prejav pýchy a mohlo byť potrestané dodatočnými modlitbami či pôstom. V niektorých kláštoroch dokonca existovali priestory, kde sa mlčalo absolútne – ani len šepkanie nebolo tolerované.

Vážnosť bola cnosťou, smiech slabosťou. Rehole ako benediktíni či kartuziáni zakazovali hlasný smiech úplne. Smiať sa mohli len potichu, decentne, ideálne v rámci slávnostných príležitostí, ako boli Vianoce či Veľká noc. Bežný smiech sa považoval za prejav márnivosti alebo nerozvážnosti – znak, že mních sa príliš pripútava k pozemskému svetu. V niektorých kláštoroch sa dokonca viedli záznamy o „prehreškoch veselosti“. Smiech bol vnímaný ako emocionálna strata kontroly, čo bolo nezlučiteľné s duchovnou disciplínou. Preto sa nečudujme, že mnohé staré iluminácie znázorňujú mníchov s kamennými tvárami – úsmev bol hriechom tela.

Hoci kláštory boli centrami učenosti, prístup k literatúre bol ostro strážený. Mnísi si nemohli čítať, čo sa im zachcelo – všetko muselo byť schválené predstaveným. Väčšina rehoľníkov mala k dispozícii len biblické texty, liturgické príručky alebo spisy cirkevných otcov. Filozofické a vedecké traktáty boli často zamknuté a prístup k nim mali iba vybraní mnísi – tzv. skriptori. Tí prepisovali antické spisy, no len v tajnosti a pod dozorom. Každá kniha mala prideleného „zodpovedného mnícha“, ktorý ručil za jej stav i obsah. Čítanie nesprávnej knihy mohlo viesť k duchovnému „zblúdeniu“ – čo bolo horšie než telesné pokarhanie.