Taká STRATA! Známy ČESKÝ PRINC prišiel o život! Zastrelil ho lupič vo Vietname?

Herec sa narodil 19. apríla 1953 v Prahe. Jeho otec Štěpán sa v roku 1945 vrátil ako učiteľ z Podkarpatskej Rusi a usadil sa v pražskom Žižkove. Mal za sebou trpkú skúsenosť z bezprávia v Sovietskom zväze. V roku 1939 ho spolu s kamarátmi hneď za hranicami zatkli za údajnú špionáž a na zopár rokov uvrhli do pracovného tábora. Preto otec trval na tom, aby mal Ivan remeslo, preto ho aj pred cestou do komunistického Vietnamu priam predvídavo varoval…

Ivan sa vyučil za elektromechanika v dopravnom podniku. Od detstva však bol posadnutý všetkým, čo súviselo s bojovaním. Nielenže zbieral vojenské artefakty, ale dokázal si sám vyrobiť aj streľnú zbraň. Jazdil na koni, venoval sa šermu, bojovým umeniam i karate. Popri tom chodil do dramatického krúžku a krásne recitoval klasikov. Možno sa pre herectvo na pražskej DAMU rozhodol práve pre to, aby mohol stvárňovať mužných hrdinov, z ktorých by ženy išli do kolien. Lenže na Ivanovi mohli oči nechať, a to ani nemusel stáť na javisku. Jeho spolužiačkami boli napríklad Jana Paulová či Simona Stašová.

Po škole dostal Ivan Luťanský angažmán v pražskom Národnom divadle, kde stvárnil asi 20 rolí. Pre jeho neskrotnú a rebelskú povahu ho však držali skrátka a zmluvu mu zakaždým predĺžili len na ďalšiu sezónu. Ivana lákali východné filozofie a náboženstvá, najmä budhizmus, preto sa túžil dostať do Číny a Tibetu. Lenže za komunizmu to nešlo, a tak zaúradoval agent ŠtB Ivo Kubeš, ktorý bol nasadený v divadle. Do 24 hodín mu vybavil spriatelený Vietnam, kam ho aj sprevádzal. Pridali sa k tímu Československej televízie, ktorá tam išla nakrúcať akýsi dokument.

Vyše šesť týždňov strávil v ázijskej krajine, keď odtiaľ prišla smutná správa. Člen činohry ND Ivan Luťanský zahynul 1. septembra 1983 v provincii Ha Tinh pri autonehode. Toľko oficiálna verzia. Jeho smrť však bola zahalená tajomstvom. ŠtB dohliadla na to, aby sa nenarušili nadštandardné medzinárodné vzťahy s Vietnamom.

Luťanskí tušili, že od komunistov sa skutočnú pravdu o synovej tragickej smrti nedozvedia. A aké dostali vysvetlenie? „Vraj išli v džípe, zrazu vypadlo riadenie, narazili v priekope do stromu, auto se vymrštilo a Ivana zavalilo,“ povedal pred niekoľkými rokmi pre Blesk hercov starší brat Štěpán a dodal: „Je zvláštne, že sa to stalo v pondelok 1. septembra a už v stredu bol v Prahe. V jutovom vreci. Nechceli ani peniaze za prevoz. A keď sme chceli vidieť jeho telo, zakázali nám to. Vraj je to majetok štátu a na identifikáciu tela stačil pas a veľvyslanec.“

Štěpán Luťanský zašiel teda aj s rodičmi do márnice na Olšanských cintorínoch. Tam za 500 Kčs uprosili pracovníčku pohrebnej služby, aby im cez okienko v rakve dovolila pozrieť sa na mŕtveho. „Bolo vidieť len hlavu. Ivan mal rituálne pomaľované ústa, líca i oči, vraj je to vietnamský pohrebný zvyk, v spánku mal strčenú kytičku. Mal dieru v hlave,“ tvrdil hercov brat. Matka Marie na ten príšerný pohľad spomínala slovami: „Musela som to urobiť, nemohla som žiť s pocitom, že som nepochovala vlastné dieťa. Mala by som dojem, že niekde žije a trápi sa. Musela som ho vidieť.“

V deň pohrebu mladého herca sa konala pitva. Tá len potvrdila oficiálnu verziu vietnamskej strany, že pri autonehode si rozbil spodinu lebečnú. Českí patológovia sa tela pri pitve vraj ani nedotkli. Lenže neskôr zavolala Luťanským istá pani. Tvrdila, že jej dcéra medička bola v rámci praxe pri pitve nejakého muža, ktorého priviezli z Vietnamu rozstrieľaného samopalom. Po rokoch bratovi Štěpánovi túto verziu potvrdil aj Ivanov kamarát z mladosti, ktorý hovoril s Čechom, čo bol s nimi vo Vietname.

„Povedal mu, že keď boli na prehliadke tamojšieho poľnohospodárskeho družstva, prišli banditi a chceli všetkým ukradnúť výplaty, ktoré v ten deň mali dostať.“ Ako sa tam primotal Ivan? „Tí zlodeji boli len dvaja. A on bol karatista, tak sa im postavil. Lenže zo zálohy dostal dávku zo samopalu a bol koniec,“ uzatvoril pre Blesk krutý osud svojho brata Štěpán Luťanský.

„Ivan stváral samé vylomeniny. Raz na Silvestra nám hodil do chalupy vojenskú dymovnicu. Práve vo chvíli, keď sme sa s Maruškou Logojdovou nahé umývali v lavóre. Potom sme museli, tiež sporo oblečené, celú hodinu čakať na snehu v mínus desiatich stupňoch, až sa horská chalupa vynorí z hmly a bude prístupná. Nadávali sme Ivanovi všetkými sprostými slovami, ktoré čeština pozná. Ale nepripadalo nám, že to, čo vyviedol, bolo za čiarou – jednoducho mal veľkú fantáziu vo všetkých smeroch...“