TRPKÝ príbeh mladej Slovenky: Obuv, ktorú milujú všetky ženy ju pripravila o VŠETKO!

Tak som cupitala v parádnej obuvi, priatelia ich obdivovali. Lenže nosenie tesnej a nevhodnej obuvi neostalo bez následkov. Najprv ma boleli prsty, potom som mala vybočený palec – haluxy – aj ploché nohy. Haluxy ma tak boleli, že som mohla chodiť len v teniskách, až som skončila na operačnom stole, píše Čas pre Ženy.

Operácia sa však nepodarila. Nohu som mala len znecitlivenú injekciou, no vnímala som všetko, čo sa dialo v sále. Keď doktor zobral pílku a začal píliť kosť, začala som zmätkovať, že ma to bolí, že to nevydržím. Jajkala som, plakala, operáciu museli predčasne ukončiť. Po zahojení boli bolesti ešte väčšie. Našla som si iného doktora, ďalšiu operáciu som prekonala bez väčších problémov, no opäť bez želaného výsledku. Chodila som s barlami, v bolestiach. Keď prišli v noci, boli na nevydržanie.

Doktor mi dal návrh, nech požiadam o invalidný dôchodok. Bránila som sa. Veď som bola mladá a už na dôchodku? Ako budem žiť ďalej, čo budem robiť? Nevedela som sa s tým vyrovnať. Dôchodok mi naozaj priznali a ja som ostala doma. Zo začiatku som bola celkom v pohode, no časom som sa chcela zamestnať, doma ma to už nebavilo. No žiadnu prácu som si nena­šla. Začala som sa teda venovať šitiu odevov pre deti aj seba. Manžel ma obdivoval, keď som si napríklad ušila sako z piatich dielov. Môžem povedať, že mi to išlo dobre. Voľný čas, ktorý je taký vzácny, som zrazu naplno využívala.

Necítila som sa taká nepotrebná. Mama, pomerne skúsená krajčírka, mi poradila, nech si otvorím krajčírstvo. To som si netrúfala, no šijem pre rodinu a známych dodnes. Začala som šiť aj oblečenie pre psíkov. Napríklad kúpiť oblečenie na jazvečíka je obrovský problém, a tak sa veľmi teším, keď týmto psíkom môžem ušiť teplučké oblečenie na zimu.

Po čase som podstúpila ďalšiu operáciu, počas ktorej mi kĺb spevnili titánovými skrutkami. Zdalo sa, že všetko dobre dopadlo. Hoci som už len mohla snívať o krásnych črievičkách, bola som rada, že bolesti ustúpili.
Prešli skoro štyri roky a prsty ma začali opäť pobolievať. Zo dňa na deň to bolo horšie. Zašla som zase za doktorom, urobil mi röntgen, skrutky sa uvoľnili a tlačili ma skoro až pod kožou. Doktor ostal prek­vapený, ako vôbec vládzem chodiť a aké bolesti musím mať.

Tak sa chystám na štvrtú operáciu. Vyberú mi skrutky a dajú nejaké pliešky. Nemám inú možnosť. Verím, že to bude posledný zákrok. Človek si v podstate málo váži svoje zdravie. Keď ho stráca alebo už nemá, uvedomí si, aké je dôležité. 
Táňa