Účastníčky zájazdu

Vševed vystúpil o pár kilometrov skôr, ako my, takže celým autobusom sa niesol úľavný povzdych a všetci sme si konečne na chvíľku zdriemli. Hneď po príchode sme zamierili k najbližšiemu baru. Ubezpečovali sme sa, že si musíme niekde sadnúť, dokedy nám neuvoľnia apartmán, ale čo si budeme nahovárať, pri predstave vychladenej sangrie sme si utierali sliny už od Bratislavy. Nakoľko slovná zásoba nás všetkých bola asi 8 španielskych slovíčok, čo je zhruba rovnaký počet, aký zvládnu Španieli po anglicky, objednávka prebehla viac-menej pantomimicky. Potľapkávali sme sa po pleciach, ako sme to zvládli, ale len do chvíle, keď sme chceli zaplatiť. Lusknúť? Zamávať peniazmi? Kamarátka s prevahou, ako že nás to nenapadlo vytiahla španielsko-český slovníček. Bol však staršieho vydania, a tak sme sa naučili, ako povedať "Prišli sme k vám na brigádu", "Tiež sa u vás ťaží čierne uhlie?", alebo "Naši baníci pomáhajú budovať socializmus na Kube", ale ako zaplatiť, to sme nenašli.

Ďalšie dni boli úplne úžasné. Piesok, more, slniečko, návšteva Barcelony či aquaparku, večerné prechádzky mestom a samozrejme tanec v ohnivom rytme s ohnivými Španielmi. Pri túlaní po nákupoch sme však zaznamenali zvláštny jav, kedykoľvek sme sa jedna druhej na niečo spýtali, zozadu vždy niekto po slovensky odpovedal. Keď sa tak stalo asi stodvadsiaty krát, napadli nás len dve možnosti. Buď nás našiel Dedo Vševed, alebo nás cestovka podviedla a odviezli nás do nejakej českej pohraničnej dedinky, kde osolili rybník a vyrábajú vlny. Omyl. Aj keď bolo po sezóne, aj keď sme neboli na vyhlásenom letovisku, Slováci skrátka prevalcovali domorodcov.

O tom sme sa presvedčili hneď ďalší deň na pláži. Ležali sme všetky na bruchu, rozprávali sa a pospávali. Po nejakom čase sme došli k názoru, že by sme si mali vytvoriť popáleniny rovnomerne aj na bruchu a otočili sme sa. Naskytol sa nám nezabudnuteľný pohľad. Namiesto na modré more sme pozerali na päťdesiatročné, dočervena osmažené "pozadie", skryté iba v tangách. Tangáč patril k rodinke z Oravy, ležiacej neďaleko, opaľoval sa zásadne postojačky, zadkom k nám a natieral sa výhradne stolovým rastlinným olejom. Behom týždňa sme sa sťahovali z miesta na miesto, ale Orava nás dobehla všade, a tak sme si boli nútené vypočuť, aké je to more nechutné, akí sú Španieli blbí, že nerozumejú po slovensky, ako to jedlo nestojí za nič a že im ukradli slnečné okuliare. Mamkin bodrý smiech, prehlušujúci aj príboj a natriasajúci všetky jej pneumatiky, keď rozprávala koľko hodín a s akým výsledkom strávila na záchode po akejsi miestnej špecialite, mi v ušiach znie dodnes.

V posledných dňoch sa hlavnou témou rodinky stalo jedlo na cestu. "Tak mamka, usmažíš rezne, alebo fašírky?" "Neviem, veď urobíme oboje a hneď za hranicami zájdeme na teplý guláš!" Onemené úžasom sme sa na seba pozreli, predstava 24 hodín v autobuse s vôňou smaženej cibule a mamkinho bodrého smiechu nás prinútila uvažovať o výhodách autostopu. Naše fantázie však na skutočnosť nestačili. Nielenže rodinka išla s nami v hornom poschodí autobusu, ale mamka sa nakoniec rozhodla pre cesnakovú pomazánku, takže výpary zamorili celý autobus. Spolu s nami sa tiež vracal zájazd domova dôchodcov. Dedkovia sa vynárali zo schodíkov ako kandidáti do múzea voskových figurín. Prvá nastúpila asi osemdesiatročná "dievčina" s čiernymi hustými fúzmi, niekoľkocentimetrovou vrstvou fialového rúžu a obočím namaľovaným v polovici čela a pretiahnutým až k polkilovým náušniciam z mačacieho zlata. Trošku sa potácala, takže všetkých cestujúcich obšťastnila štuchancom a závanom živých kvetov.

Nasledoval horský vodca, muž v zimnej bunde s ruksakom na chrbte a tmavými okuliarmi a la Naďa Urbánková, ktorý sa pomaly rozhliadol, ruksakom zložil neopatrnú starenku a hlbokým hlasom povedal:" Hľadám šestku. Neviete, kde je šestka?"

Vzápätí sa z otvoru schodíkov vynoril elegán, sedemdesiatročný švihák v šedom pokrčenom tesilovom obleku s nepriehľadnuteľnou červenou vreckovkou, vyčnievajúcou z vrecka. Galantne sa uklonil "dievčinke", plešina sa mu zaleskla a ponúkol sa, že jej naloží batožinu.

Ďalším cestujúcim bol roztomilý starček v predratých riflových kraťasoch, cez rameno foťáčik, určite jeden z prvých prototypov. Celú cestu si deduško udržoval permanentne na tvári rovnaký úsmev. Neviem, či bol po mŕtvici, alebo bol skrátka tak pozitívne naladený, každopádne sa stal naším obľúbencom.

Za zvuku klepotajúcich protéz a v halucináciách z cesnakových výparov sme dorazili do Bratislavy. Ale ani hrôzostrašná cesta, ani nesmrteľné komáre nám perfektnú dovolenku pokaziť nemohli. Isté je, že na budúci rok ideme zase - naučíme sa po španielsky, antihmyzie spreje použijeme ako repelent proti otravným komárom a ako voňavku proti otravným Slovákom. Len dúfam, že keď za rok budem rozumieť, čo mi s oslnivým úsmevom rozprávajú tí ohniví Španieli, že nebudem musieť repelenty nakupovať vo veľkoobchode.

Autor: carrie