Valentína viedla dva životy a želala si zomrieť. Teraz pomáha iným

Valentína mala už v detstve problémy s jedlom a bála sa istých potravín. Veľkým strašiakom pre ňu boli tuky, lebo z nich sa predsa priberá. „Takže si pamätám, že viackrát som sa ako dieťa pýtala rodičov, či si napríklad môžem natrieť chlieb maslom, či sa z toho nepriberá,“ prezradila nám.

Ako 14-ročná prestala jesť sladkosti s úmyslom zdravšie žiť a lepšie sa stravovať. Lenže nezostalo to len pri tom: „Potom približne v tých pätnástich som sa začala tak výraznejšie reštriktívne stravovať, čiže obmedzovala som sa v jedálničku.“

Prvotným cieľom bolo žiť zdravo a zlepšiť sa vo výkonnostnej atletike. Lenže... „Ten dôvod za tým bol samozrejme strach z toho jedla a primárne z priberania. Bola som nespokojná vo svojom tele, mala som veľmi negatívny body imidž,“ priznala Báječnej žene.

Samozrejme, rodičia si všimli, že sa niečo deje. O anorexii sa však v tom čase príliš nehovorilo, ani nebolo dostupných toľko informácií. A tak sa obrátili na trénera, od ktorého čakali, že Valentíne dohovorí.

Tá však všetky dobré rady odmietala. „To ochorenie mi slúžilo akoby na rôzne účely, napríklad ako zvládať úzkosť, alebo mi dávalo pocit, že môžem mať niečo pod kontrolou. Tak bolo pre mňa náročné to pustiť,“ uviedla otvorene.

Slovo anorexia v jej prípade použila prvý raz teta, ku ktorej zašla na návštevu do Prahy. „Už som bola taká vychudnutá a ona vnímala, že moje správanie nie je úplne v poriadku. Vlastne to nejako tak asi prvýkrát pomenovala, že ide o mentálnu anorexiu.“

Choroba dostala Valentínu do takých stavov, že mala samovražedné myšlienky. Bojovala s tým, či vlastne dokáže zvládnuť liečbu, keď je psychicky aj fyzicky veľmi slabá. A zároveň nevedela, či sa vôbec chce liečiť. Pre pacientov s poruchou príjmu potravy je totiž choroba spoločníkom, vďaka ktorému zvládajú náročné situácie a poskytuje im pocit, že majú kontrolu nad svojím životom. A oni si nevedia predstaviť, ako by bez nej fungovali. Je to však veľký klam.

Valentína zároveň pociťovala aj istú vinu voči svojej rodine. „Opísala by som to, že to boli výčitky z každej strany. Niečo mi vyčítalo možno to ochorenie alebo ten hlas v hlave, ďalšie výčitky prichádzali aj z nejakého toho môjho zdravého ja. A potom výčitky možno smerom od rodičov, od okolia a odo mňa samej. Bol to taký naozaj veľký mix tlaku výčitiek a nejaká tá myšlienka, že keby som to všetko ukončila, tak by to znamenalo pre mňa nejaké riešenie a vlastne by už nikto nemal žiadny problém,“ vykreslila svoje pocity.

Za to úplne najhoršie na tejto chorobe označuje sebanenávisť. „Ten stav, že vlastne neviete vydržať sám so sebou, to bolo pre mňa asi najnáročnejšie,“ vyznala sa.

Anorexia sa spája aj s depresiou a úzkosťami a aj Valentína mávala často pocit, akoby bola zavalená depresívnym mračnom. Najviac pod tlakom sa cítila, keď spadla do bulímie.

„Viedla som vlastne také dva životy, že už som vlastne vyzerala v pohode a musela som fungovať, aj som chcela fungovať, ale zároveň, keď som bola sama, tak som sa veľmi trápila a bola som opäť depresívna. A znova som sa niekoľkokrát za deň záchvatovo prejedala,“ opísala nám.

Za to najzásadnejšie vo svojej liečbe pokladá Valentína vyhľadanie odbornej pomoci. Samozrejme, úspešnosť liečby závisela hlavne od nej. A v rámci motivácie uzdraviť sa k nej prišla myšlienka, ako tomu celému dať zmysel. Že raz môže aj ona pomôcť dievčatám a chlapcom, ktorých prepadá panika, keď majú zjesť chlieb s maslom.

Už ako 17-ročná začala tvoriť projekt, ktorý mal za cieľ vzdelávať. Postupom času sa však jeho zameranie mierne zmenilo. „Zisťovala som, že my síce môžeme šíriť osvetu, ale tí ľudia sa často nemajú úplne na koho obrátiť, lebo odborníkov je málo, sú preťažení a často nemajú nejaké špecifické informácie o poruchách príjmu potravy. A vtedy som v podstate začala viac inklinovať k tomu, že Chuť žiť by malo byť aj niečo, čo tým ľuďom pomáha. Niečo, čo vie priniesť informácie a potenciálne aj poskytovať odbornú pomoc,“ osvetlila, ako vzniklo jej združenie.

Tu napokon ponúkla bezplatnú linku pomoci, skupinové terapie, online stacionáre, výživové poradenstvo, aj mnohé voľnočasové aktivity pre ľudí s poruchami príjmu potravy. Klientmi sú dievčatá aj chlapci, ženy aj muži vo veku od 12 do 55 rokov. A pomoci sa dočkajú aj ich rodinní príslušníci.

Dnes už môže Valentína rozprávať o mnohých príbehoch so šťastným koncom. „Napríklad mi utkvelo, keď som bola na jednej konferencii a odchytila ma tam jedna pani. Povedala mi, že vy ste zachránili život môjmu dieťaťu. Ja som ju síce nepoznala, ale bola to pani, ktorá využívala naše služby pre svoju dcérku a strašne ma to zasiahlo. Bolo to také veľmi nečakané a veľmi krásne,“ zaspomínala si.