Vitálny dôchodca Jozef (79): Nenechal sa zlomiť ani smrťou syna

Jozef Blada sa narodil v máji 1945. Pochádza z Dunajskej Stredy, kde žije doteraz, prežil tam celý svoj doterajší život. „Vyrastal tam, mal tam rodičov aj všetku rodinu. Sestra síce bývala v Bratislave, ale keď jej zomrel manžel, prišla naspäť bývať do domu do Dunajskej Stredy,“ povedala nám jeho dcéra Mariana.

Bohužiaľ, Jozef a jeho sestra pomerne skoro prišli o mamu. „Ocino mal, myslím, okolo štrnásť rokov, keď zomrela a sestra sa o neho viac-menej potom starala,“ dozvedeli sme sa. Súrodenci potom na sebe naozaj veľmi lipli. Ich otec zomrel začiatkom sedemdesiatych rokov, keď Jozef nemal ešte ani tridsať rokov, a zostali už naozaj len sami dvaja.

Jozef sa vyučil za holiča - kaderníka a nebol to vôbec náhodný výber povolania. „Všetci v rodine boli holiči, aj jeho otec, mali aj svoje kaderníctvo,“ prezradila nám Mariana. A práve tam vraj spoznal aj dievča, ktoré si neskôr vzal za svoju manželku. Do dôchodku síce pán Blada odišiel v riadnom čase, ale svoje povolanie úplne nezanechal. „Dodnes má kamarátov, ktorých strihá. Vo svojom veku 79 rokov sa tomu ešte venuje,“ priznala nám pyšne jeho dcéra.

Na tom, že Jozef Blada nerozmýšľal nad dlhším zotrvaním v práci po dosiahnutí dôchodkového veku, sa podpísala aj veľmi smutná udalosť v ich rodine. „Brat mi zomrel, mal autonehodu a ich to s maminou veľmi zasiahlo,“ prezradila nám Marianna. Jej brat mal v čase smrti 26 rokov a pre rodičov to bola veľmi ťažká rana.

Ako sa hovorí, pre rodiča nie je nič horšie, ako keď prežije svoje dieťa. „Otec stratil zmysel života v tej dobe, ale dostal sa z toho napokon lepšie ako moja mamina. Tá tým trpí doteraz, je to ťažké pre ňu,“ povzdychla si. Obaja doteraz chodia naozaj často na cintorín. „Ani jeden týždeň nevynechali,“ tvrdí ich dcéra.

Podľa Marianny je jej otec veľmi silný človek. Navonok sa to vraj často ani nezdá, pretože už veľakrát povedal, že žije na tomto svete už svoj posledný rok. „Ale on je veľmi silný človek. Jeho tá záhrada veľmi drží,“ ozrejmila nám jeho najväčšie hobby, ktorému sa venuje s veľkou pedantnosťou. „Aj ku mne, keď príde, hneď mi robí poriadky na záhrade,“ dodala so smiechom.

Jozef sa s veľkou vášňou venuje najmä pestovaniu hrozna. Paradoxne, práve to konzumovať už nemôže. „Má zúžené tenké črevo a má prísnu diétu.“ Hoci veľmi rád je, musí sa teraz uspokojiť s diétnou stravou bez slaniny a iných mastných vecí, chýba mu aj tradičné halászlé. Po vynechaní obľúbených dobrôt v poslednom čase aj pochudol.

Okrem prác so zemou a rastlinami sa však Jozef venuje aj ďalším koníčkom. Venuje sa milovaným vnúčatám, chodí bicyklovať, či je zima alebo leto. „Najprv veľký bicykel si kúpil, potom menší, jazdí na svoju záhradku na ňom a je tam celý deň potom.“ Nezastavila ho ani operácia. „Aj kolená mu už vymenili, ale on si proste ide. Ja si myslím, že keď už nebude vládať robiť v záhrade, to ho najviac zlomí,“ obáva sa jeho dcéra.

Jozef a jeho manželka nedávno oslávili 55. výročie svadby. „Ocino, ako je na Facebooku, tak strašne chcel, aby som to tam zverejnila. On je taký fejsbukár,“ zasmiala sa Marianna. Ako dodala, s modernými technológiami si jej otec rozumie a nič pre neho nepredstavuje problém. Používa aj tablet, na ktorom sleduje napríklad filmy cez streamovacie aplikácie.

Keď náhodou nastane nejaký problém, obráti sa práve na dcéru. Tá priznala, že sa spočiatku obávala, že otec sa bude cítiť modernými technológiami trochu zastrašený. „On sa toho nebojí. Ja mu to ukážem a potom už sám. A keď niečo nevie, zavolá, zapne si kameru a ja mu ukazujem, kde má kliknúť,“ opísala s láskou.

Jozef v mladosti rád hrával futbal a doteraz sa naň rád pozerá. Fandí klubu DAC Dunajská Streda. „Doteraz chodí na zápasy. S mojím manželom si vždy volajú, my sme z Trnavy a to sú dva veľké tábory proti sebe, takže si povedia svoje,“ prezradila Marianna s tým, že dedko fandí aj svojmu vnukovi, ktorý je futbalista.

Tajomstvo jeho vitality zrejme bude ukryté aj v tom, že má viacero rôznorodých záujmov, ktorým sa venuje a naozaj sa nenudí. A nič pre neho nie je problém – vylezie na rebrík, postará sa o hroby celej rodiny a nadovšetko si cení svoju samostatnosť. Dcére nechce byť na obtiaž a snaží sa čo najviac porobiť bez pomoci ostatných. „Kým ešte vládzem…“ je jeho veta, ktorou zatiaľ jemne odmieta návrhy, že by s manželkou mohli viac času tráviť u rodiny, ktorá by sa o nich postarala.

„Ja si na ňom vážim všetko, ako dokázal aj tú rodinu držať pokope aj vtedy, keď brat zomrel, hoci smúti za ním doteraz. My máme rovnakú povahu, my sa vieme pohádať a za chvíľku sa udobríme, plačeme spolu, on je veľmi citlivý. Vážim si na ňom, že ho nič nepoloží, ani tie choroby, čo má. Má Bechterevovu chorobu, nevie sa poriadne vystrieť, ťažko sa mu aj spí a on dokáže fungovať s tými bolesťami. Viackrát už aj spadol a mne to prezradí tak po týždni, že spadol z rebríka. On vydrží všetko, ide za svojimi snami. Všetko dokáže porobiť, upratať tým svojím pedantským spôsobom, aj navariť. Kúpila som mu teplovzdušnú fritézu na tie diétnejšie jedlá a maminu k nej ani nepustí. Dúfam, že tiež budem takáto, že prekonám všetko. Strašne rada ho mám, naozaj strašne.“

Bechterevova choroba je chronické zápalové ochorenie pohybového ústrojenstva, najmä chrbtice. Toto ochorenie obmedzuje hybnosť pacienta. Vyskytuje sa prevažne u mužov. Charakteristickým znakom je ohnutý chrbát, zvyčajne sa objavuje u pacientov po treťom desaťročí života. Prejavuje sa najmä bolesťami v krížoch aj bolesťami pri dýchaní.