Výroba kraslíc je jej vášňou. Prečo ich tak miluje a čo si tak rada Viera oblieka?

Výroba veľkonočných kraslíc je jej dlhoročným koníčkom a jej poslaním je práca v škole: „Učím na prvom stupni základnej školy a tento rok som triednou učiteľkou štvrtákov,“ prezrádza.

Svoju prvú kraslicu vyzdobila už v detstve. Do školy vtedy chodili vajnorské ženičky a učili malých žiačikov základné techniky zdobenia.
Viera dnes vyrába kraslice inšpirované vajnorským ornamentom (keďže žije v mestskej časti Vajnory) a technikou oblepovania bavlnkou, ktorá je pre Vajnory tiež typická. Viera vysvetľuje: „Pre tieto kraslice je príznačná pestrá farebnosť, ktorú používam aj ja hlavne pri maľbe ornamentu. Pri oblepovaní bavlnkou som prešla k používaniu len dvoch farieb na jednej kraslici. Páči sa mi tón v tóne -napríklad svetlomodrá s tmavomodrou, žltá farba v kombinácii s červenou, alebo so zelenou.“

Aj keď sa vám na prvý pohľad môže zdať, že vyzdobenie jedného vajíčka nie je žiadna veda, ak to chcete urobiť kvalitne, chce to poriadnu dávku zručnosti aj mnoho času. Svoje o tom vie aj Vierka: „Závisí to od veľkosti vajíčka a od vzoru, ktorý na vajíčku vytvorím. Slepačie zdobím 40 až 60 minút,“ priznáva.
Sympatická učiteľka však nedáva ruky preč ani od iných prác, na ktoré by väčšina z nás nemala „nervy“. Keď má čas, napríklad paličkuje, vyšíva, štrikuje, ale nie sú jej cudzie ani iné ručné práce. „Najviac času ale venujem zdobeniu kraslíc a maľovaniu vajnorského ornamentu na drobné úžitkové predmety, ale i na obrazy, či steny.“

Čaro výroby kraslíc spoznala na základnej škole: „Naozaj za všetko môžu už spomínané stretnutia s vajnorskými ženičkami,“ smeje sa. „Práve tie nám chodili ukazovať do školy rôzne ľudové ručné práce a mňa ich nadšenie a zručnosť zaujali natoľko, že som sa rozhodla v ich ceste pokračovať.“
A začiatky? Nie všetky vajíčka spočiatku vyzdobila podľa svojich predstáv. „Keď som ako dieťa zdobila kraslice, občas prišlo aj k tomu, že sa mi nejaké pri práci prasklo. Ale za posledných 25 rokov si na niečo také nespomínam,“ hovorí s úsmevom.

Aké vajíčka sú na nalepovanie bavlniek prípadne maľovanie kraslíc najvhodnejšie? Na výrobu kraslíc sú podľa nej vhodné všetky. Vysvetľuje, že dôležité je dobre si rozvrhnúť vzor, ktorý na kraslicu vytvorí. „Ja používam pri výrobe kraslíc prevažne slepačie vajíčka, pretože sú najdostupnejšie,“ vysvetľuje Vierka. „Ale mám aj pár kačacích a husacích kraslíc, dokonca aj niekoľko pštrosích.“

Dnes je zdobenie kraslíc pre Vierku akýmsi druhom relaxu. Ale keď bola dieťaťom a vajnorské ženičky ju a kamarátky učili zdobiť kraslice, vždy im pri tom spievali vajnorské ľudové piesne. „Bolo to nádherné obdobie. Ako keby sme sa vrátili ďaleko do minulosti,“ spomína. Ženičky im rozprávali príbehy z ich detstva, aké to bolo, keď oni chodili po dedine kyselicou a lésolou, teda väčšou halúzkou, ktorá je vyzdobená papierovými stužkami, vtáčikmi, farebnými „harmonikami“ a zdobenými vajíčkami. Niesli ju dve dievčatá na čele skupiny a ostatné šli za nimi. Spolu spievali a kráčali dedinou.
"Myslím si, že aj preto mám k tvorbe kraslíc taký blízky vzťah…“

Umenie zdobenia kraslíc sa preto snažila naučiť aj svojich synov. Keď boli malí, zdobili spolu s mamou a vraj ich to veľmi bavilo. Jeden zo synov dokonca vyhral tretie miesto v celoslovenskej súťaži kraslíc. Teraz sú však už skoro dospelí a majú iné záujmy.
Tak Viera už niekoľko rokov odovzdáva svoje skúsenosti v tejto oblasti svojim žiakom: „Každý rok pred veľkou nocou vyrábame kraslice oblepované bavlnkou,“ vysvetľuje. „Chlapci aj dievčatá vytvoria kraslice, ktorými si počas veľkej noci vyzdobia izbičku.“

Pre Vierku je výzdoba kraslíc akýmsi poslaním. „Vyrábam ich predovšetkým pre radosť a tiež preto, aby sa táto technika zdobenia zachovala aj pre budúce generácie,“ vysvetľuje. Preto sa snaží prezentovať ich výrobu a tiež posúvať svoje skúsenosti ďalším ľuďom, ktorí si chcú vytvoriť takéto kraslice. Okrem Slovenska mala možnosť prezentovať svoju prácu aj na výstavách v zahraničí, napríklad v Rakúsku, Poľsku, či v Chorvátsku, kde kraslice zdobené bavlnkami nepoznajú. Bolo vraj zaujímavé pozorovať, s akým záujmom si ich ľudia prezerali a pokúšali sa ich sami vytvoriť. Pre súkromného zberateľa zo St. Louis zasa vytvorila kolekciu viacerých kraslíc.

Toto si spievali dievčatá na kvetnú nedeľu, keď chodili s lésolou po dedine a priniesli gazdinkám „letečko“ i vlastnoručne ozdobené kraslice. Pri odchode sa lúčili touto piesňou (vo vajnorskom nárečí):

Budzte tu, babički, veseué,
už vám to letečko neseme.
Pjekné, zelené, rozmorínové.

Sedzí paňi v koči a pán sa ji prosí:
Daj paničko, daj vajíčko, jedno, dvje,
šak ťi to málučko ubudne.