Známa športovkyňa s Downovým syndrómom: Dávali jej rok života

Gizka Bilíková sa narodila v roku1982. „Pamätám si, akoby to bolo dnes. Gizka bola naše druhé dieťatko, doma sme mali štvorročného syna Zoltána,“ povedala nám jej mama Emília, ktorá si následne prežila náročné chvíle. Oznámili jej totiž, že jej bábätko nie je úplne v poriadku. „Bohužiaľ, prístup personálu nebol najcitlivejší. Spôsob, akým mi povedali, že sa mi narodilo postihnuté dieťatko, tiež nie. Len veľmi stručná informácia – mongoloidné dieťa, diagnóza Downov syndróm,“ zaspomínala si.

Ako nám priznala, bol to pre ňu veľký šok a zrútil sa jej celý svet. „Trápili ma myšlienky: ako jej bude na tomto svete, kto vie, čo ju vlastne čaká, aké utrpenie, choroby. Ten čas, kým som ju neobjala vo svojom náručí bol nekonečný a veľmi bolestivý, plný nezodpovedaných otázok,“ zverila sa nám.

Gizka mala navyše aj šelest a srdiečku a doktori jej nedávali veľké šance. „Lekárka ma upozornila, že možno sa nedožije ani jedného roka. Mám si ju všímať, nesmiem ju nechať dlho plakať, aby to jej srdiečko nezaťažovalo. Bola mi položená aj otázka, či ju nechcem dať do ústavu a či nepotrebujem lieky na upokojenie,“ prezradila nám Emília s trochou trpkosti. Obe ponuky odmietla.

Pri prvom kontakte s dcérkou si povedala, že spraví všetko preto, aby bola šťastná a žila plnohodnotný život. „Som veriaca, a tak som sa upla k modlitbe a prosila som, aby som našla dostatok síl pri výchove nášho dieťaťa,“ povedala s tým, že zároveň bola rozhodnutá neukracovať o lásku a pozornosť ani staršieho syna.

Gizka mala od narodenia stigmy, ktoré túto diagnózu špecifikujú, neboli však výrazné. Mnohí ľudia na nej ani na prvý pohľad nespoznali, že je „iná“. Jej motorický vývoj bol ale oneskorený, začala sedieť v deviatich mesiacoch, chodiť začala po roku a pol.

Veľa úsilia si vyžiadal aj nácvik reči. Rodičia postupovali podľa rád logopédov a odbornej literatúry. „Doteraz mám odložené zošity, do ktorých som si značila dni, keď sme sa začali učiť slovo či vetu a deň, keď ho Gizuš vyslovila. Občas to bolo na stý raz,“ dozvedeli sme sa.

Napriek oneskorenému vývoju bolo ale veľmi rýchlo jasné, že pohyb bude Gizkinou vášňou. „Tancovala, rada sa pohybovala a všetko opakovala po bratovi. Už vtedy sme videli, že sa v nej v tomto smere niečo skrýva, že týmto smerom by sme neskôr mali upriamovať jej voľnočasové aktivity,“ skonštatovala Emília s tým, že jej dcérka sa v podstate veľmi nelíšila od zdravých detí.

A tie ju našťastie zo svojich radov ani nevyčleňovali. Podľa Emílie sa deti nesprávali ku Gizke nevhodne a aj teraz v dospelosti sa k nej spolužiaci hlásia. „Čo sme však vnímali veľmi negatívne, boli dehonestujúce útoky na anonymných diskusných fórach na jej osobu potom, ako so sestrou Máriou postúpili do finále Slovensko má talent 2008,“ zverila sa nám Gizkina mamina.

V talentovej šou sa dievčatá predstavili s gymnastickým číslom. Gizka sa už v roku 1998 stala športovkyňou v rámci Špeciálnych olympiád. A o dva roky neskôr vznikla Arabeska, kde môžu trénovať aj iné deti s Downovým syndrómom.

Z Márie je dnes trénerka a rozhodkyňa. A z Gizky zberateľka medailí. V roku 2003 sa zúčastnila prvých Svetových hier špeciálnych olympiád v Dubline a hneď domov priniesla štyri zlaté a jednu striebornú medailu. Celkový počet medailí, ktoré doteraz vyhrala, sa blíži k číslu 160.

Gizku pokojne môžeme označiť za vrcholovú športovkyňu. Pravidelne trénuje, športu venuje veľa času a zúčastňuje sa medzinárodných súťaží. Ako každý športovec musí dodržiavať pravidelný tréningový rozvrh a tomu prispôsobovať svoje ďalšie aktivity. „Napríklad počas prázdnin mnohé deti oddychujú na kúpaliskách, zatiaľ čo ona trávi čas v športovej hale,“ skonštatovala Emília.

Nespravodlivé je, v zákone o rente za reprezentáciu pre športovcov nie sú športovci s intelektuálnym znevýhodnením zahrnutí. Gizkin život si pritom vyžaduje presne to isté: disciplínu, pravidelný tréning, dobrú stravu, veľa sebazaprenia a finančnej podpory, ktorá častokrát plynie len z rodiny a z občianskeho združenia. Tréningový proces pritom ešte musí byť prispôsobený aj jej ďalším diagnózam a obmedzeniam, čo taktiež nie je ľahká úloha.

Gizkina mama Emília už 24 rokov pôsobí ako dobrovoľník v spomínanom združení, aby sa jej dcéra mohla venovať tomu, čo jej prináša radosť. „Najväčšou výzvou bolo vychovať z Gizky človeka, ktorý žije plnohodnotný a šťastný život,“ hovorí. Napriek tomu, že v rámci inklúzie sa podaril na Slovensku pokrok, stále nie sme na úrovni iných vyspelých krajín sveta, a tak ľudia ako Emília každý deň bojujú za to, aby boli takéto deti a dospelí aktívne včlenení do spoločnosti a boli pre nich vytvorené vhodné podmienky.

Ako roky plynú, každý deň totiž rozmýšľa, kto sa o Gizku postará, keď tu už ona nebude. Od svojich detí nechce žiadať, aby obetovali kariéru a život starostlivosti o sestru. „V tejto situácii sú mnohí rodičia a vôbec nie je jednoduché rozhodnúť sa pre denný stacionár, ktorý by tento problém riešil, predovšetkým pre ich nedostatok a následne aj podmienky ktoré by potreboval človek so znevýhodnením,“ uviedla na záver.