Fóbie, ktoré vám zničia život a máte ich možno tiež. Ktorá opantala aj vás?

Strach z konverzácie počas večere nie je ani zďaleka tak zriedkavý, ako by ste si mysleli. Deipnofóbia je jednou z tých zvláštnych, no zároveň fascinujúcich fóbií, ktorá môže zaskočiť mnohých ľudí. Predstavte si to – strach zo spoločného stolovania, ktorý mení jednoduché posedenie pri večeri na nočnú moru! Ľudia trpiaci deipnofóbiou sa vyhýbajú rodinným večeriam, pracovným obedom alebo večerným oslavám v reštauráciách, pretože pre nich znamenajú extrémny stres a úzkosť. Hoci môže tento strach pôsobiť nezvyčajne, v skutočnosti ide o veľmi reálne obavy, ktoré môžu viesť k sociálnemu vylúčeniu a narušiť vzťahy.

Predstavte si, že vás pozvú na luxusnú večeru, no vy máte žalúdok na vode už pri samotnej myšlienke, že budete musieť konverzovať s ostatnými pri stole. Pre niektorých ľudí je to každodenná realita. Nielenže sa boja rozhovorov pri jedle, ale samotný akt jedenia pred inými ľuďmi ich môže paralyzovať. A ako by sa necítili zle, keď ich strach zdieľať stôl s inými môže vyzerať ako niečo bizarné pre ostatných?
Deipnofóbia často pramení z pocitu, že ste neustále pozorovaná a hodnotená počas stolovania – či už ide o vaše správanie, vzhľad, alebo spôsob jedenia. Možno máte pocit, že každý pohyb, každé sústo je pod drobnohľadom a vedie k posmechu či odsúdeniu. Preto sa radšej vyhýbate akejkoľvek spoločenskej interakcii pri jedle, čo môže viesť k pocitu izolácie.

A čo je najzaujímavejšie? Deipnofóbia nie je len o strachu z rozhovorov pri stole, ale často je spojená aj s perfekcionizmom. Jednoducho, ľudia, ktorí majú strach zo spoločného stolovania sa boja, že nedosiahnu očakávané štandardy správania, a preto radšej zostávajú osamote.
Táto fóbia sa často skrýva, a preto o nej veľa nepočujeme. Ale tí, čo ňou trpia, by mohli rozprávať o nespočetných výhovorkách, ktorými sa vyhýbajú rodinným jedlám a spoločenským stretnutiam. Ako teda zvládnuť túto fóbickú hrôzu? Riešenie môže byť individuálne, ale psychoterapia, budovanie sebadôvery a pomalé vystavovanie sa spoločenským situáciám je jedným z možných spôsobov, ako sa postaviť tomuto skrytému strachu.
Možno niekedy, keď uvidíte, že sa niekto vyhýba spoločnému jedlu, budete mať viac pochopenia – možno sa skrýva za ich odmietnutím niečo oveľa hlbšie, ako ste si mysleli.

Daemonofóbia je iracionálny a často prehnaný strach z démonov, zlých duchov alebo nadprirodzených síl, ktorý môže úplne ovládnuť život človeka, ktorý ňou trpí. Tento druh fóbie má hlboké korene v ľudovej mytológii, náboženstve a rôznych okultných presvedčeniach, čo z nej robí pre ľudí so sklonom k strachu z neznámeho mimoriadne náročnú skúsenosť. Pre týchto ľudí je predstava, že by mohli byť nejako ovplyvnení zlými silami, natoľko desivá, že sa vyhýbajú miestam, kde by mohli cítiť ich prítomnosť, ako sú staré budovy, tmavé uličky alebo dokonca vlastný dom v noci.

Čo robí daemonofóbiu ešte intenzívnejšou, je fakt, že v mnohých prípadoch nemusí byť spojená s reálnou vierou v existenciu démonov, ale skôr s hlboko zakoreneným strachom z neznámeho, ktorý môže mať korene už v detstve. Hororové filmy, knihy o nadprirodzenom a príbehy o posadnutiach môžu tento strach ešte viac posilniť a udržovať ho na povrchu.
Ľudia trpiaci touto fóbiou môžu zažívať výrazné fyzické a emocionálne symptómy, ako sú úzkosť, panické ataky, rýchly tep srdca, potenie alebo dokonca neschopnosť normálne fungovať v určitých prostrediach. Predstavte si, že by ste sa báli vojsť do tmavej miestnosti, pretože máte pocit, že tam na vás číha niečo zlé. Tento strach môže byť natoľko ochromujúci, že zasahuje do bežného života a vzťahov.

Dôležité je však podotknúť, že podobne ako pri iných fóbiách, aj daemonofóbia sa dá riešiť. Terapia, konkrétne kognitívno-behaviorálna, a postupné vystavovanie sa vlastným obavám môžu byť účinným spôsobom, ako sa s týmto strachom vyrovnať. Aj keď je démonov ťažké poraziť v hororových filmoch, pre ľudí s daemonofóbiou môže byť víťazstvom práve to, že sa naučia čeliť svojim vnútorným démonom. 

Je to dosť nepraktická fóbia, lebo máte pri nej strach z varenia. Pre mnohých z nás je kuchyňa miestom kreativity a radosti, no pre ľudí trpiacich mageirocofóbiou je myšlienka na prípravu jedla zdrojom úzkosti, stresu a dokonca panických atakov. Títo ľudia sa môžu cítiť paralyzovaní strachom z toho, že jedlo pripravia nesprávne, že nebude chutiť alebo že môžu spôsobiť nejakú nehodu, napríklad požiar alebo úraz.
Fóbia môže mať rôzne prejavy – niektorí ľudia sa boja len varenia pre druhých, zatiaľ čo iní sa vyhýbajú úplne akémukoľvek vareniu, aj pre seba. Tento strach môže byť spojený s rôznymi faktormi, napríklad s minulými negatívnymi skúsenosťami, ako je neúspech pri varení, pocit zahanbenia pred ostatnými alebo dokonca strach zo zdravotných následkov spôsobených zlou prípravou jedla.

Mageirocofóbia sa môže javiť ako nepraktická fóbia, keďže varenie je bežnou súčasťou každodenného života. Ľudia, ktorí týmto strachom trpia, sa často vyhýbajú kuchyni a radšej si objednávajú jedlo z reštaurácie alebo nechávajú varenie na niekoho iného. To môže viesť k pocitu závislosti na iných a k obmedzovaniu sociálnych aktivít, ako sú večere s priateľmi alebo rodinné stretnutia, kde by sa očakávalo, že by mali niečo pripraviť.
Podobne ako pri iných fóbiách, aj pri mageirocofóbii môže pomôcť psychoterapia, ktorá sa zameriava na postupné odbúravanie strachu a budovanie sebavedomia v kuchyni. Prekonanie tejto fóbie môže priniesť nielen praktické výhody, ale aj oslobodzujúci pocit, že zvládanie bežných úloh, ako je varenie, nemusí byť zdrojom úzkosti, ale skôr príjemným zážitkom.

Strach z varenia môže súvisieť aj  s tým, že sa človek, ktorý ňou trpí, sa  bojí  rôznych nástrah, ktoré na neho v kuchyni číhajú. Zrejme to nebude zapríčinené len tým, že vám kedysi mama uvarila špenát. Fóbia môže byť aj nebezpečná, keďže chorí ľudia často vyhľadávajú fast foody a iné rýchle občerstvenia viac ako je vhodné.

Je to strach z prekročenia ulice. Aj keď sa to nemusí zdať, tento strach nesúvisí so strachom z automobilov. Trpia ním najmä ľudia žijúci vo veľkých mestách. Agyrofóbia je špecifická fóbia, ktorá sa prejavuje iracionálnym strachom z prechádzania cez ulice, cesty alebo križovatky. Tento strach môže byť natoľko intenzívny, že ľudia trpiaci agyrofóbiou sa vyhýbajú miestam, kde by museli prechádzať cez cestu, čo môže výrazne obmedzovať ich každodenný život. Predstava, že by mali prejsť cez ulicu, či už prechádzaním na prechode pre chodcov, alebo križovaním viacprúdovej cesty, v nich vyvoláva silný pocit úzkosti a paniky.

Agyrofóbia sa nemusí vždy vzťahovať len na rušné cesty plné áut. Niektorí ľudia môžu mať strach prechádzať akúkoľvek ulicu, bez ohľadu na to, či je dopravne zaťažená alebo nie. Tento strach môže mať rôzne korene – často ide o kombináciu minulých nepríjemných zážitkov (napríklad dopravných nehôd), pocitov straty kontroly alebo prehnaného vnímania nebezpečenstva spojeného s dopravou.

Ľudia s agyrofóbiou môžu mať problémy so zvládaním každodenných situácií, ako je dochádzanie do práce, chodenie po meste alebo jednoducho prechádzanie cez cestu do obchodu. Môžu sa cítiť zahanbení alebo frustrovaní, pretože pre ostatných je prechádzanie cez cestu bežnou a jednoduchou aktivitou, zatiaľ čo pre nich je to obrovská výzva.
Rovnako ako pri iných fóbiách, aj pri agyrofóbii je možné vyhľadať odbornú pomoc, napríklad psychoterapiu, ktorá sa zameriava na identifikáciu spúšťačov strachu a postupné vystavovanie sa obávaným situáciám. Liečba môže pomôcť znovu získať sebavedomie a schopnosť prechádzať cez cesty bez strachu, čím sa výrazne zlepší kvalita života človeka, ktorý touto fóbiou trpí.

Strach zo sedenia je často spojovaný s traumatizujúcim zážitkom z detstva . Napríklad ak ste museli za trest sedieť dlhé hodiny na jednom mieste bez pohnutia, možno ním trpíte. Cathisofóbia je zriedkavá špecifická fóbia, ktorá predstavuje iracionálny strach zo sedenia. Ľudia, ktorí ňou trpia, zažívajú extrémny stres a úzkosť, keď si majú sadnúť, či už na stoličku, lavicu alebo akýkoľvek iný povrch. Tento strach môže byť tak intenzívny, že títo ľudia radšej zostávajú stáť aj v situáciách, kde je bežne očakávané sedenie, ako napríklad pri jedle, v práci alebo pri stretnutiach.

Cathisofóbia môže mať rôzne príčiny. Niekedy vzniká v dôsledku fyzickej bolesti spojenej so sedením, ako je napríklad trauma po operácii, úraze alebo chronické bolesti v oblasti chrbta či panvy. Inokedy môže byť psychického pôvodu a súvisieť s traumou, napríklad s negatívnymi skúsenosťami spojenými so sedením v minulosti, či už na školských laviciach, alebo pri iných stresových udalostiach.
Pre ľudí trpiacich touto fóbiou môže byť každodenný život značne obmedzený. Jednoduché aktivity ako cestovanie v dopravných prostriedkoch, sledovanie filmu v kine alebo aj práca v kancelárii môžu byť pre nich veľmi náročné alebo nemožné. Tento strach sa môže prejavovať aj fyzickými symptómami, ako sú zrýchlený tep, potenie, závraty alebo dýchavičnosť pri pokuse sadnúť si.

Liečba cathisofóbie je možná pomocou terapie, najmä kognitívno-behaviorálnej terapie (KBT), ktorá pomáha jednotlivcom identifikovať a prekonať svoje strachy. Postupné vystavovanie sa situáciám, ktoré zahŕňajú sedenie, môže pomôcť jednotlivcovi získať kontrolu nad svojím strachom a vrátiť sa k normálnemu fungovaniu.

Strach zo svokry je často známy v západných kultúrach. Samozrejme nie je to o tom, že nemáte radi svoju svokru ale tým, že sa jej doslova bojíte. Pentherafóbia je špecifická fóbia, ktorá označuje iracionálny a intenzívny strach zo svokry. Hoci to môže znieť trochu humorne alebo prehnane, pre ľudí, ktorí ňou trpia, je to reálny a často paralyzujúci strach. Pentherafóbia môže vyvolávať výraznú úzkosť, stres a dokonca aj fyzické symptómy, keď sa človek musí stretnúť so svojou svokrou, alebo dokonca už len pri samotnej myšlienke na ňu.

Korene tejto fóbie môžu siahať do komplikovaných vzťahov medzi svokrami a nevestami alebo zaťmi. Mnoho ľudí môže zažívať napätie v týchto vzťahoch v dôsledku rozdielnych predstáv o rodinnom živote, osobnosti alebo dokonca o výchove detí, čo môže viesť k stresovým situáciám. V prípade pentherafóbie sa však tento napätý vzťah zmení na iracionálny strach, ktorý môže brániť normálnemu fungovaniu.

Pentherafóbia môže viesť k vyhýbaniu sa rodinným stretnutiam, konfliktom v partnerskom vzťahu alebo k pocitom viny a izolácie. Ľudia s touto fóbiou sa často cítia trápne priznať svoj strach, pretože to môže byť vnímané ako spoločensky nezvyčajné alebo prehnané.
Rovnako ako iné fóbie, aj pentherafóbia sa dá liečiť psychoterapiou, ktorá sa zameriava na identifikáciu a prekonanie spúšťačov strachu. V niektorých prípadoch môže byť užitočné zlepšiť komunikačné schopnosti a pracovať na budovaní zdravších vzťahov v rodine.

Hovoríme o strachu z bábik. Nejde len o strach z klasických hororových bábik ale všetkých bábik bez výnimky. Pediofóbia je špecifická fóbia, ktorá sa prejavuje iracionálnym strachom z bábik. Tento strach môže byť spojený s rôznymi druhmi bábik, od detských hračiek až po realistické porcelánové alebo mechanické bábiky, ktoré sú často považované za strašidelné. Ľudia trpiaci pediofóbiou sa môžu cítiť nepohodlne, nervózne alebo panicky pri pohľade na bábiky, alebo len pri samotnej myšlienke, že by boli v ich blízkosti.

Pediofóbia môže byť spustená rôznymi faktormi. Pre niektorých môže byť zdrojom strachu vzhľad bábik, ktoré môžu vyzerať neprirodzene alebo desivo. Hororové filmy a príbehy, v ktorých sú bábiky často zobrazované ako živé a nebezpečné, môžu tento strach ešte viac zosilniť. Iní ľudia môžu pociťovať úzkosť z toho, že bábiky majú ľudské črty, ale zároveň nie sú živé, čo vyvoláva pocit zvláštnosti alebo nebezpečenstva.

Symptómy pediofóbie môžu zahŕňať úzkosť, trasenie, potenie, rýchly tep srdca a dokonca panické ataky pri pohľade na bábiky alebo v situáciách, keď sa bábiky objavia. Tento strach môže byť natoľko silný, že ľudia trpiaci pediofóbiou sa vyhýbajú miestam, kde by mohli naraziť na bábiky, ako sú obchody s hračkami, múzeá alebo domy, kde sa takéto predmety nachádzajú.

Podobne ako pri iných fóbiách, aj pediofóbia sa dá liečiť psychoterapiou, kde sa jednotlivci postupne vystavujú zdroju svojho strachu a učia sa s ním vyrovnávať. Kognitívno-behaviorálna terapia (KBT) môže byť veľmi účinná pri znižovaní úzkosti spojenej s touto fóbiou a pomáha znovu nadobudnúť kontrolu nad svojimi obavami. 

Strach zo zrkadiel je tiež dosť rozšírený. Mnoho ľudí sa trpí touto fóbiou keďže sa boja, že zrkadlo je spojením medzi týmto a druhým svetom keďže zrkadlá sa často využívajú v rôznych okultistických rituáloch. Eisoptrofóbia je špecifická fóbia, ktorá predstavuje iracionálny strach zo zrkadiel alebo strach z toho, čo by sa v zrkadle mohlo odraziť. Pre ľudí trpiacich touto fóbiou je zrkadlo viac ako len obyčajný predmet každodennej potreby – predstavuje pre nich zdroj silnej úzkosti, obáv a často aj pocitov hrôzy. Tento strach môže byť spojený s presvedčením, že v zrkadle by mohli vidieť niečo nadprirodzené, desivé alebo nečakané, napríklad duchov alebo zjavenia.

Eisoptrofóbia má často korene v poverách, legendách alebo hororových príbehoch, ktoré zobrazujú zrkadlá ako portály do iných svetov alebo miesta, kde môžu prebývať zlé sily. Mnoho kultúr má svoje vlastné mýty o zrkadlách, a preto sa tento strach môže u niektorých ľudí prehĺbiť pod vplyvom týchto presvedčení.
Ľudia trpiaci eisoptrofóbiou môžu úplne odstrániť zrkadlá zo svojho domova alebo sa vyhýbať miestam, kde sú zrkadlá prítomné, napríklad kúpeľne alebo šatníky. Tento strach sa môže prejavovať aj tak, že sa človek vyhýba pohľadu do zrkadla, pretože sa bojí, čo by v ňom mohol vidieť. V niektorých prípadoch môže byť strach zo zrkadiel spojený s negatívnym sebavnímaním, keď sa človek bojí pozrieť na svoj vlastný odraz.

Symptómy eisoptrofóbie môžu zahŕňať zvýšenú úzkosť, búšenie srdca, potenie alebo dokonca panický atak pri pohľade na zrkadlo alebo myšlienke naň. Podobne ako iné fóbie, aj táto sa dá zvládať pomocou psychoterapie, ktorá pomáha pacientom postupne čeliť ich strachu a prekonávať ho.