Prebaľovanie mŕtvych, rakvy vo vzduchu: Lúčenie sa s mŕtvymi prebieha vo svete zvláštne

Satí
Satí je obrad, ktorý je známy napríklad z juhu Indie. Podľa hinduistickej praxe ženu – vdovu spália počas pohrebu manžela. Podľa hinduistov ide o najvyššie vyjadrenie oddanosti mŕtvemu manželovi a je jedno, či žena s obradom súhlasí, alebo nie. Obdobou upálenia zaživa bývalo aj pochovanie zaživa, alebo utopenie. Našťastie indická vláda v roku 1827 obrad satí zakázala, ale dodnes ho údajne v niektorých častiach krajiny vykonávajú.

Bez prsta
Keď zomrel v Papuy-Novej Guiney najstarší muž v rodine, každá žena a dieťa prišli o prst. Najskôr si ho obmotali povrazom aby znecitlivel. Zvyšok diela dokonala sekera. Amputácia mala symbolizovať bolesť pozostalých a fyzická bolesť zasa smútok. Našťastie vláda tento obrad formálne zakázala...

Prebaľovanie mŕtvych
Na Madagaskare majú zvláštny zvyk, ktorý sa nazýva famadihana. Exhumujú mŕtvych príbuzných, ktorých prebalia do nových obalov. Obrad vykonávajú raz za sedem rokov, naposledy dopriali svojim nebožtíkom „čerstvý vzduch“ v roku 2018.

Hlava od tela
V ostrovnom štáte Kiribati v Tichom oceáne ešte v 19. storočí vykonávali takzvaný pohreb lebky. Nebožtíka pochovali bez nej. Hlavu si nechali doma. Do úst, nosa a uší vopchali kvety a až po dvanástich dňoch ju vložili do hrobu. Po niekoľkých mesiacoch ju vytiahli, vyčistili a vystavili v príbytku. Kamkoľvek sa pohli, brali ju so sebou.

Rakvy vo vzduchu
Na severe Filipín mali ľudia z kmeňa Igorotsov tiež zvláštny rituál. Svojich mŕtvych vložili do rakvy vo fetálnej polohe a truhlu zavesili na útes. Verili, že hýbajúce sa rakvy priblížia duše mŕtvych k duchom predkov. Napriek tomu, že tento zvyk pretrvával u Igorotsov viac ako dvetisíc rokov, súčasná generácia našťastie pristúpila ku kresťanskému spôsobu pochovávania.

Vyhladovanie na smrť
Japonskí mnísi z Yamagaty doviedli snahu zostať nesmrteľní takmer k dokonalosti. Začali sa samomumifikovať. Mnísi jedia len korene stromov a ich kôru, orechy, bobule, borovicové ihličky a kamene. Zapíjajú ich slanou vodou či čajom zo stromu, ktorý je toxický aj pre hmyz. Diéta má trvať od tisíc do tritisíc dní. Keď mnísi cítia, že sa blíži koniec, ľahnú si do borovicového boxu a tam zomrú. Ak po smrti vydrží ich telo bez rozkladu tisíc dní, je to znak, že sa zo zosnulého stal „sokushinbutsu“ a je dôvod ho uctievať.

Potrava pre supy
Ďalší zaujímavý spôsob odchodu z tohto sveta praktizujú ľudia, ktorí vyznávajú zoroastrizmus. Veria, že po smrti sa z ľudského tela stane hostiteľ nečistoty a skazenosti. Preto mŕtvych odnesú do „Tichej veže" a nechajú ich napospas supom. Takto skončia telá všetkých, bez ohľadu na výšku majetku, čím sa dosiahne posmrtná rovnosť.

Nové šaty
V Indoézii v dedinke Tana Toraja rodiny rok čo rok vyberajú zosnulých z hrobiek a prezliekajú ich. Veria, že zomieranie je dlhý proces, tak musia byť pri čakaní na večný odpočinok pekne oblečení. Veria, že keď niekto zomrie, musí byť pochovaný v tom meste, kde sa narodil. Do miestnosti sa s ním zavrie takzvaný svätý muž. Ľahne si na nebožtíka a pritisne si ústa k jeho ústam. Tak do neho na okamih vdýchne život.

Duša existuje!
Tvrdí to ruský vedec Konstantin Korotkov. Ten údajne pomocou bioelektrografického fotoaparátu zachytil moment, kedy opúšťa telo umierajúceho. Podľa Korotkova duša odchádza najskôr cez pupok a hlavu. V srdci zostáva najdlhšie. Čo sa však deje po smrti s dušou, zostáva záhadou. Ľudia, ktorí veria v posmrtný život, tvrdia, že sa zdržuje na svete ešte tri dni.

Dlho sa však verilo, že duše sa na zemský povrch vracajú iba počas Dušičiek. Zosnulým preto naši predkovia chystali počas tohto dňa nádoby s mliekom a maslom, aby sa po návrate z očistca najedli. Či už veríte, že sa počas návštevy hrobov svojich blízkych stretnete s ich dušou alebo nie, zapáľte im sviečku a venujte im tichú spomienku. Ich duša to iste ocení...

Autor: Marcela Martinková
Foto: Shutterstock.com