"Toto si vážne nezaslúžim," hovorila som si často, ale nikdy som to manželovi nepovedala nahlas. Hovorila som mu aj ďalšie veci, že si pripadám osamelá, že mi vôbec s ničím nepomáha, že mám pocit, že ma už nemiluje. Nehovoriac o tom, že by som potrebovala, aby vyriešil aj praktické veci, ako napríklad konečne opravil pretekajúci záchod, vymenil popraskanú dlažbu, alebo po deviatich rokoch konečne vymaľoval predsieň.
„Moje záujmy sú motorky a rock," stálo v prvom inzeráte, v druhom to bola rybačka, country, prechádzky v lese, ale to tiež nebolo ono. "Moje záujmy sú filmy a kutilstvo," to znelo dobre! Muž o päť rokov starší než ja, býva blízko. To by bolo fajn. Nemá v inzeráte žiadnu chybu, na fotke vyzerá sympaticky a kultivovane. Píše, že nevadí ak má záujemkyňa deti. To mám, takže idem do toho, odpíšem mu. "Ale, myslela som na to, čo bude ďalej? Že sa možno skutočne rozvediem?"
Keď som konečne odpísala, ešte v ten deň prišla odpoveď. Akoby som spustila lavínu. S mojím zoznamkovým priateľom Robertom sme sa pomaličky začali oťukávať. Pár viet od neho, zopár odo mňa. Akoby som stále váhala. Napokon sa ma opýtal, či sa nestretneme. "Máš pravdu, mali by sme sa stretnúť," súhlasila som, pretože práve v ten deň ma zase rozčúlila tá prasknutá dlaždica.
