V médiách začínala koncom roka 2006 ako redaktorka denníka Plus 1 deň. Po 15-ročnom pôsobení v šoubiznisovej redakcii istého online média sa rozhodla začať novú etapu v redakcii magazínu Báječná žena.

Eva Janovická

Aké boli pre vás televízne začiatky? Pre mňa bolo to obrovským zážitkom pracovať pre televíziu, ktorá bola v tej chvíli fenoménom. Ľudia na ulici nám fandili, podporovali nás. Začínal som v <a rel="noopener" href="https://zena.pluska.sk/prominenti/tajomstvo-durianovej-navratu-ked-odchadzala-tak-fiha?itm_brand=zena" target="_blank">Televíznych novinách</a>, čiže každý deň som zažil niečo iné. Ani jeden deň nebol rovnaký ako ten predchádzajúci. Žiaden stereotyp.

A čo tie mafiánske témy? Ako najmladší člen som sa venoval sociálnym veciam a školstvu, teda takým nevinným záležitostiam. Lenže v tom čase prežívalo Slovensko také časy, keď si podsvetie delilo krajinu a polícia aj politici sa úplne podriadili a nechali v podstate lynčovať podnikateľov, verejnosť, slušných ľudí. Toto ma vlastne zachytilo, keď po vzniku Televízie Markíza došlo k prvej takej veľkej mafiánskej vražde, keď zastrelili Miroslava Sýkoru. Koho tam poslať? Slobodného, bezdetného benjamínka. A keďže tie vraždy vyvolávali vendetu a tie veci súviseli, nedalo sa to urobiť len jednorazovo, nedalo sa už od toho uhnúť.

Nemali ste obavy? Nebáli ste sa o svoj život? Dnes už poviem s takým dospeláckym dôvetkom: Preboha, kde bol môj pud sebazáchovy? Vtedy som ho nemal, vtedy ma hnal v podstate taký ten mladícky fanatizmus, taká tá mladícka nerozvážnosť a obrovská chuť zmeniť to, bojovať za tú spravodlivosť, zmeniť tú krajinu. Jednoducho všetko šlo bokom, strach aj obavy, brali sme na ľahkú váhu vyhrážanie sa a rôzne veci, ktoré sa diali. Dnes si myslím, že toto bola iná odvaha, ale asi si ma to našlo v tom správnom veku, v tej správnej situácii, v tom správnom rozpoložení, v tom nadšení.

A čo sa vám teda udialo? <a rel="noopener" href="https://zena.pluska.sk/prominenti/temne-stranky-belmondovho-zivota-smrt-dcery-aj-vyhrazky-mafie?itm_brand=zena" target="_blank">Vyhrážanie sa</a>, našiel som si odrezanú hlavu mačky pred dverami na rohožke, z neznámeho čísla sa ozývali nejakých chlapíci, že sa chystajú na návštevu, či mám chladené šampanské. Bolo to aj o tom, že vás naložili do auta, odviezli vás do Bratislavských mraziarní na rozhovor s vtedajším šéfom, ktorý sa vám snaží vysvetliť, že páči sa mu vaša robota, ale nepáči sa mu, keď sú reportáže o ňom. Tak taká bola doba. Ale podpora tej verejnosti bola obrovská, v podstate nám to dodávalo pocit, že sme akoby chránení.

Vy ste to teda nevnímali so strachom, ale čo vaša rodina? Tá podľa mňa musela prežívať hrozné veci, ale ja som to vnímal tak, že som bol tak trochu odstrihnutý, že ja som bol v tej Bratislave a oni boli trošku ďalej v Trnave. Raz sa na to musím opýtať, ako to prežívali, ale asi viem, akú dostanem odpoveď. Ale vybral som si takú prácu, boli určite hrdí, ale museli sa aj príšerne o mňa báť.

Diváci vám ako dávali najavo tú podporu? Nám vlastne <a rel="noopener" href="https://zena.pluska.sk/prominenti/kristina-kovesova-sa-ani-po-utoku-nevzdava-jej-silne-slova-vas-chytia-za-srdce?itm_brand=zena" target="_blank">nebezpečenstvo</a> nehrozilo len od mafie, od podsvetia, ale aj od štátnych orgánov. Štátne orgány boli skrz-naskrz popreplietané s mafiou, aj Slovenská informačná služba, ktorá má dbať na bezpečnosť krajiny. Tá nás napríklad sledovala, akoby sme boli pomaly nepriateľom štátu. A tam sa ukázala napríklad tá podpora divákov, že sme mali priateľov rádioamatérov, ktorí vedeli, čo sa deje a vyzbrojili nás vysielačkami. Dnes je to už premlčané, už to môžem povedať.

Vysielačkami? Na čo konkrétne? My sme vďaka tomu vedeli, kedy nás sledujú. Keď sme odchádzali z práce, mal som vysielačku na sedadle spolujazdca a neskôr sme už vedeli tie ich pojmy, že Ľalia odbočila vľavo, Púpava odbočila vpravo... Ale to musel byť strašný amaterizmus, keď obyčajní amatéri sa dokázali na nich napojiť cez vysielačky. (smiech). Takže diváci nám takto pomáhali, to som možno povedal prvýkrát v živote teraz, ako som si na to spomenul. A bolo tisíc ďalších spôsobov, ako sa nám snažili pomôcť, takže to bolo úžasné. Nosili mi <a rel="noopener" href="https://zena.pluska.sk/prominenti/cukrarka-jozefina-zaukolcova-aj-ja-peciem-podla-kucharskych-knih?itm_brand=zena" target="_blank">jedlo</a> napríklad, keď vedeli, že sa niečo deje a vedeli, že tak skoro neprídem, tak ma čakalo jedlo pred dverami. To boli neuveriteľné veci a to ma aj tak držalo, aby som necúvol. Ale tiež si myslím, že keby sa mi niečo stalo, tak sú podozriví hneď tí, o ktorých som práve nakrúcal reportáž, takže aj to bola taká nepriama ochrana. Už keby sme si aj vlastnou nešikovnosťou zlomili nohu, tak by to bolo možno na toho nevinného mafiána, ktorý s tým nemal nič spoločné. (smiech)

Viac sa o Patrikovi Hermanovi dozviete v ďalšom pokračovaní rozhovoru už čoskoro.