Maca

Choroba sa u nej prvýkrát prihlásila, keď bola stredoškoláčka. Cestou zo školy si kúpila žuvačky a kolu. Lenže všetko zrazu chutilo akosi inak, či skôr - nechutilo takmer vôbec.

Preboha, čo mi je? Veronika vraví: „Cítila som chuť možno na desať percent. Myslela som si, že som natrafila na chybný výrobok. Ale časom sa ukázalo, že to ja som ten chybný kus.“ Prešiel istý čas a chuť sa jej nevracala. Bol najvyšší čas zájsť s problémom k lekárovi. Veronike najskôr urobili CT vyšetrenie a magnetickú rezonanciu. Spýtali sa, či jej občas netŕpne nejaká časť tela, prípadne či nemá problém s rovnováhou. „Mala som oba problémy. Pravidelne mi tŕpli prsty na rukách, a keď som sa nad tým zamyslela, ani rovnováhu som nemala úplne v poriadku,“ priznáva Veronika.

Keď napríklad čakala na autobus, musela si dať pozor, aby sa nepohojdávala. Lenže človek si povie, že tŕpnutie môže spôsobovať čokoľvek iné, napríklad chrbtica, a za zvyšok môže nízky tlak. A tak to nerieši. Hlavne, príznaky sklerózy multiplex takmer nikto nepozná. Veronika dodáva: „Všetci si myslia, že len často zabúdame.“

Dlhé čakanie Kým jej lekári určili diagnózu, prešiel takmer rok. Nevedela, na čo majú podozrenie, netušila, čo sa deje. Zrazu len bola tri týždne v nemocnici, kde jej nasadili kortikoidy. „Jediné, čo ma vtedy trápilo, bolo, že som kvôli nim veľmi pribrala.“ Zo 45-kilogramového dievčaťa sa zmenila na mladú ženu, ktorá musela nosiť veci svojej mamy, lebo sa do iných nezmestila. Po roku si ju zavolala neurologička. „Netušila som, čo mi povie. Cítila som sa skvelo. Chodila som cvičiť, energie som mala na rozdávanie. Keď mi lekárka povedala, aby som si sadla, bolo mi jasné, že mám vážny problém...“

Zmierila sa s diagnózou Verdikt bol zdrvujúci: skleróza multiplex. Veronika aj jej mama sa rozplakali. „Okamžite mi napadlo, čo hovorila moja spolubývajúca z nemocnice, ktorej diagnostikovali rovnaké ochorenie. Plakala a vravela, že nechce zomrieť!“ Časom sa Veronika s faktom, že je chorá, zmierila. Vedela už, že sa na sklerózu multiplex nezomiera a žila tak ako predtým. Len si musela denne pichať lieky. Po čase sa však jej stav zhoršil. Vraví: „Dostala som tik na polovicu tváre, preto mi zmenili liečbu.“

Zmena štúdia Napriek komplikáciám súvisiacim so sklerózou multiplex Veronika úspešne zmaturovala a začala študovať na vysokej škole. Spomína: „Ale ďaleko som sa nedostala. Pred prvými skúškami na stavebnej fakulte dala o sebe choroba opäť vedieť. Prestala som si cítiť pravú polovicu brucha a chrbta, a opäť som skončila v nemocnici.“

Myslela si, že si len vybrala príliš ťažkú školu, a tak sa dala na štúdium religionistiky na bratislavskej Univerzite Komenského. „Nebolo to síce až také ťažké ako stavbárina, ale stresu som mala aj tak veľa,“ spomína. A scenár z posledných mesiacov sa zopakoval - choroba zaútočila v plnej sile. „V piatok mi začali tŕpnuť nohy a počas víkendu som bola stŕpnutá až po kríže. Prsty na nohách som si vôbec necítila. Vtedy som začala mať strach...“

Môže za to stres? Veronika zistila, že spúšťačom nových príznakov ochorenia je u nej stres, preto sa rozhodla zanechať štúdium aj na druhej vysokej škole: „ A poviem úprimne, nájsť si robotu s mojou diagnózou nebolo vôbec jednoduché,“ konštatuje Veronika a pokračuje, že pre mnohých zamestnávateľov sú takíto ľudia záťažou. „Nechcú si brať na seba riziko, že sa nám niečo v práci stane. Nechcú mať niekoho, komu musia pre jeho chorobu prispôsobovať náplň práce. Väčšina zamestnávateľov sa ľudí chorých na sklerózu multiplex zľakne. Myslia si, že si nezapamätáme vlastné meno, že zabudneme, kde pracujeme. Ale táto choroba nie je len o zabúdaní...“

Práca aj obmedzenia Veronika sa snažila zamestnať, kde sa dalo. Nejaký čas robila v kaviarni, ale keď sa vrátila z mesačného liečenia, oznámili jej, že si našli človeka, ktorý im vyhovuje viac. „Ostala som bez práce. Bola som na niekoľkých pracovných pohovoroch, ale nikam, dokonca ani do obchodu, ma nevzali pre môj zdravotný stav. Nakoniec som začala robiť v združení pre pacientov so sklerózou multiplex.“

Veronika si teda svoje miesto v živote napokon našla, ale je zopár činností, ktoré robiť nemôže. „A sú to najmä tie, ktoré má lákajú najviac,“ smeje sa. „Choroba ma obmedzuje pri činnostiach, ktoré nie sú pre zdravého človeka takmer žiadnou záťažou. Cítim každú zmenu tlaku, keď sa mení počasie, ale aj mierne zmeny tlaku pri inej nadmorskej výške. Keby som chcela cestovať lietadlom, mala by som veľký problém.“ Urobila to len raz a povedala si, že už nikdy viac. Bolo jej vraj hrozne. Keď dorazili na Krétu, mala pocit, že odpadne.

Risk nie je zisk Hoci si vždy chcela vyskúšať bungee jumping, chcela skočiť padákom z lietadla alebo sa nechať spustiť dolu kopcom v nafúknutej maxiguli, si tieto sny nikdy nesplní. „O všetkom môžem len snívať. Možno by som to zvládla bez ujmy na zdraví, ale čo ak sa mýlim? V tomto prípade sa nedá povedať, že risk je zisk. A tak radšej neriskujem.“ Napriek tomu sa Veronika snaží užívať si život plnými dúškami a aktivity, ktoré robiť nesmie, nahrádzať inými, bezpečnejšími. „Sú aj také, ktoré môžem robiť bez strachu, že sa mi niečo stane. Prechádzať sa po lese so psami, v lete plávať či ísť na paddleboard.“ Občas si sadne aj na bicykel či sa prevetrá na korčuliach, ale príliš sa s nimi nekamaráti. Lebo pri týchto športoch hrá dôležitú úlohu rovnováha...

Keď útočí SKLERÓZA multiplex: Padákom si už neskočím

Výber pre vás

Keď útočí SKLERÓZA multiplex: Padákom si už neskočím

Súvisiace články

Rozdávame úsmev i lásku: Jeden deň... so zdravotnou KLAUNKOU

Pikošky zo spálne Boženy Němcovej: MILOVALA TROCH mužov naraz?

Babica Iveta Holubová: POMÁHAM na svet bábätkám

Výber pre vás