Redakcia Báječná žena

Kláštor – cesta k nebu, alebo k zlomeniu ducha?

Príbehy mníšok, ktorým sa podarilo uniknúť z kláštora, často odhaľujú temnú stránku tohto prostredia. Režim založený na absolútnej poslušnosti a sebaobetovaní presadzoval názor, že utrpenie a „zlomenie ducha“ sú cestou bližšie k nebu. Tento prístup však<a rel="noopener" href="https://zena.pluska.sk/skutocne-pribehy/peklo-klastore-mniska-prezradila-desive-detaily-kontrola-spodnej-bielizne-je-to-najmenej" target="_blank"> mníškam nezriedka spôsoboval obrovské psychické i emocionálne trápenie</a>. Život za kláštornými múrmi mnohým namiesto duchovného obohatenia priniesol bolestivé zážitky a hlboké jazvy. Mnohé ženy, ktoré kláštor opustili, opisujú roky „kontroly mysle“ ako obrovskú prekážku pri návrate do bežného sveta. Prispôsobenie sa novému životu bolo pre ne náročné nielen psychicky a sociálne, ale aj emocionálne a finančne, uvádza portál <a rel="noopener" href="https://theconversation.com/europe" target="_blank">The Conversation.</a>

V&nbsp;posledných rokoch sa obraz „zlej mníšky“ stal takmer karikatúrou, najmä v&nbsp;Írsku. Desaťročia trvajúcich škandálov zneužívania zanechali hlbokú jazvu a&nbsp;radikálne tak zmenili pohľad na katolícku cirkev. Príbehy žien, ktoré odhodili habit a&nbsp;opustili život v&nbsp;kláštore ponúkajú pohľad dovnútra, pohľad na to, čo sa skutočne odohrávalo za múrmi kláštora a&nbsp;taktiež aj na to, aké to vlastne je obliecť si habit a&nbsp;napokon ho odhodiť.&nbsp; Množstvo žien bolo ešte deťmi, keď vstúpili do kláštora. Viedla ich k&nbsp;tomu nádej na lepší život, ale v&nbsp;skutočnosti vôbec nechápali, čo ich čaká. V&nbsp;kláštore boli namiesto lepšieho života manipulované a&nbsp;prešli si aj vymývaním mozgu. Jedna žena bola dokonca v&nbsp;15-tich sexuálne zneužitá starším kňazom, iná sa psychicky zrútila a&nbsp;začala držať hladovku, čím si chcela získať pomoc, ale toto volanie všetci ignorovali.&nbsp;

Príbehy žien, ktoré sa rozhodli opustiť život v kláštore odhaľujú to aké to tam v skutočnosti je. Veľa žien, ktoré vstúpili do kláštora boli ešte deti a namiesto lepšieho života zažili vymývanie mozgu. Niektoré svedectvá sú naozaj desivé. Jedna žena tvrdila, že mala iba 15 rokov keď bola zneužitá starším kňazom. Ďalšia sa psychicky zrútila a rozhodla sa začať držať hladovku len preto, že chcela získať pomoc.

Doteraz neexistuje žiadna štúdia, ktorá by sa venovala svedectvám mníšok v Írsku. Šesť žien, ktoré sa rozhodli prehovoriť, vstúpilo do náboženských kongregácií v Írsku v 50. rokoch 20. storočia. V tom čase mali len 13 až 16 rokov. Počas svojho rehoľného života pôsobili v kláštoroch a školách v Írsku, Anglicku a východnej Ázii, kde pracovali ako sestry či učiteľky. Štyri z nich kláštor po 15 až 27 rokoch opustili, dve v ňom zostali až dodnes. Všetky tieto ženy majú v súčasnosti viac ako 80 rokov.

Hlasy bývalých mníšok sa často strácajú v histórii, aj keď práve rehoľníčky tvorili v 20. storočí najväčšiu a najmocnejšiu skupinu profesionálnych žien v Írsku. Mary, jedna z nich, dnes vo veku 80 rokov hovorí o nočných morách, ktoré ju prenasledujú celé desaťročia. „Už roky mám sen, nočnú moru. Vidím sa, ako tlačím bicykel cez vysokú trávu. Viem, že som na nesprávnom mieste – mala by som byť na ceste. Alebo sa snažím preliezť múr, dostať sa dole, no nejde to. Stále som mala v hlave, že tu nemám byť. Čo môžem urobiť?“ spomína Mary.

Svoj pobyt v kláštore opisuje ako obdobie, kedy jej bolo vštepované, že je „vyvolená“, že nad ňou svieti svetlo z neba. „Bolo to naozaj hlúpe vysvetlenie povolania,“ uzatvára. Aj tieto slová poukazujú na to, ako hlboko boli tieto ženy ovplyvnené systémom, ktorý mnohým nepriniesol pokoj, ale celoživotnú traumu.

Mnohé ženy vstúpili do kláštora s presvedčením, že odpovedajú na Božie volanie. V Írsku 20. storočia to však často znamenalo aj praktickú voľbu – kláštor ponúkal ženám možnosť viditeľnosti a významu v spoločnosti, kde inak nemali veľa príležitostí. Mať v rodine mníšku alebo kňaza zvyšovalo sociálny kapitál rodiny a prinášalo určitú prestíž. Napriek tomu, že sa často stretávame s predsudkami, že ženy vstupovali do kláštorov len preto, že si nedokázali nájsť partnerov, realita bola iná. Mnohé z nich boli ešte deťmi, keď sa rozhodli pre tento život.

Mary si spomína na moment, ktorý ovplyvnil jej rozhodnutie. Mala 14 rokov, keď na jej strednú školu prišli mníšky. Jedna z nich, pôvodom z Talianska, na ňu urobila veľký dojem. „Myslela som si, že má spojenie s pápežom,“ spomína Mary. Táto mníška rozprávala romantické príbehy o misiách, najmä v Afrike. „Ukazovala nám fotografiu krásnej mníšky v bielom oblečení, ako sa plaví na člne po nejakej rieke v Afrike. Mala so sebou deti a všetko riadila. Hneď som si povedala, že tam pôjdem. Musela som niekam ísť, a toto znelo úžasne,“ opisuje Mary.

Jej príbeh ukazuje, ako idealizované predstavy a obmedzené možnosti mohli mladé dievčatá priviesť do kláštora, ktorý pre mnohé z nich znamenal viac ako len duchovné povolanie. Bol to únik pred realitou, ktorá im inde neponúkala žiadnu cestu.

Pre Louise bolo rozhodnutie vstúpiť do kláštora silne ovplyvnené rodinnými vzťahmi, najmä komplikovaným vzťahom s matkou. „Keď som sa rozhodla vstúpiť, nešlo o to, že by som naozaj chcela byť mníškou, starať sa o chudobných alebo chodiť na misie. Chcela som dokázať najmä svojej mame, že som dobrý človek. Pamätám si, že som si myslela, že ak to urobím, všetci pochopia, že som dobrá. V tom čase to pre mňa bolo veľmi dôležité,“ spomína Louise. Jej príbeh poukazuje na to, ako mohli osobné a rodinné konflikty ovplyvniť rozhodnutia mladých dievčat, ktoré hľadali uznanie a únik.

Christina strávila v kláštore 27 rokov, no jej začiatky v rehoľnom živote boli poznačené traumou a manipuláciou. Svoj vstup opisuje ako dôsledok „nelegitímneho vzťahu“ s „dravým kňazom“, ktorý začal, keď mala len 15 rokov. „Vedela som, že je to nevhodné, ale vtedy som si myslela, že je to privilégium,“ hovorí Christina. Jej slová odhaľujú, ako hlboká nerovnováha moci a manipulácia mohli zasiahnuť mladé dievčatá, ktoré ešte len formovali svoj pohľad na svet a vlastnú hodnotu.

Všetky ženy pred vstupom do kláštora skladali sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti. Kontakt s vonkajším svetom bol prerušený, pričom listy, ktoré písali alebo dostávali, kontrolovali ich predstavené. Prísne pravidlá a každodenné obmedzenia postupne vymazávali zmysel pre individuálnu identitu. Mary si spomína, že ani hovoriť o vlastnom tele či zdraví nebolo dovolené. „Nemohli sme hovoriť o žiadnej časti svojho tela a vôbec o svojom zdraví ani sa s niekým rozprávať,“ uvádza. Dokonca aj nadväzovanie priateľstiev bolo zakázané, čím sa ešte viac prehlbovala izolácia.

Mary opisuje, ako bolo považované za hriech vyjadriť svoje pocity. „Vedeli sme, že by sme nemali povedať: ‚Som veľmi osamelá. Chcela by som ísť domov.‘ Bolo to hriešne povedať takúto vec iným. Museli sme byť vždy dobre naladené, usmiate a veľmi úctivé. Boli sme otupené, nemohli sme hovoriť o svojom živote vo svete, ako to nazývali.“ Tento režim viedol k potláčaniu emócií a výraznej manipulácii myslenia. „Bolo to určite vymývanie mozgov,“ uzatvára Mary. Jej slová ukazujú, ako prísna disciplína a izolácia ovplyvňovali nielen každodenný život mníšok, ale aj ich schopnosť zachovať si vlastnú osobnosť a slobodu prejavu.

V kláštoroch prežívali PEKLO na zemi! Bolestivé spovede mníšok šokujú: Od vymývania mozgu po..

Výber pre vás

V kláštoroch prežívali PEKLO na zemi! Bolestivé spovede mníšok šokujú: Od vymývania mozgu po..

Súvisiace články

Príbeh Anny Boleynovej je známy každému, ale z osudu Jane Parkerovej mrazí: Zo zradkyne obeť?

Od modelky k vojnovému peklu: Kráska vo vani Hitlera zmenila históriu! Poznáte jej príbeh?

Sekunda, ktorá mu zmenila život. Napriek tomu sa Janko nevzdáva. Lebo zázraky sa dejú...

Výber pre vás