Anikó Vargová: Svoje detičky opatruje na okne. Čo s nimi potom robí? Neuveríte! (ROZHOVOR)

Hviezda z televíznych Sestričiek je rovnako doma v televízii, ale aj na divadelných doskách. V Divadle Pavla Országha Hviezdoslava v hre Bratislavské srdce stvárňuje postavu historičky umenia Alžbety Güntherovej-Mayerovej, zvanej Lilly. A tvrdí, že táto postava jej dokonale sadla. Ako je to však s jej relaxom a manželom Jozefom?   
 
Stvárniť postavu Lilly musí byť náročné. Nie je vymyslená, mnohí si ju pamätajú, tak môžu porovnávať...
Áno, ale keď som dostala ponuku stvárniť ju, povedala som si, že budem môcť uplatniť všetky svoje herecké skúsenosti. Najskôr som sa však musela oboznámiť s jej životným príbehom.
 
Stotožnili ste sa s ňou?
Moji kolegovia vravia, že áno a dokonale. A že ju občas vo mne dokonca aj vidia. Ale ja sa priznám, že neviem, či to tak naozaj je. Lebo čo je moje videnie Lilly a čo je skutočné? Možno keď príde na predstavenie niekto, kto si na skutočnú Lilly pamätá a zrazu ju vidí v mojom stvárnení, povie, že tam je nejaká podobnosť. Ale nemusí to tak ani byť. Aj keď sa nám občas na javisku zdá, že nám Lilly našepkáva. Aj keď to možno je len také vnuknutie.  

Ste divadelná ale aj televízna herečka. Čo je vám bližšie?
Mám rešpekt pred televíziou aj divadlom. Divadlo je náročné, lebo po 2-mesačnom skúšaní predstavenia musíte vyjsť doslovne s kožou na trh. Musíte vytvárať diskusiu, dodržiavať dohody. Je to veľmi ťažké. Herec musí spolupracovať s hereckými kolegami, s režisérkou... Každý tu má svoje miesto počnúc hercom, končiac osvetľovačom či kulisárom. A skĺbiť všetkých ľudí tak, aby to klapalo ako hodinky, je občas veľmi náročné.  

A čo film?
Keď prídete na natáčanie, je to o danom dni a danom obraze. Je to tiež náročné, lebo sú tam iné technické kritériá, do ktorých sa musíte zmestiť, napríklad musíte prísť na značku či musíte pri každom zábere v sebe nanovo vyvolať ten pocit, ktorý má byť filme zachytený. Musíte si zapamätať, kde ste mali ruku, či ste sa usmievali a podobne, aby zmenu nebolo na prestrihu vidieť. Divákovi sa to možno zdá byť ľahké, ale verte, že opak je pravdou.
 
Váš manžel je vedec, vy herečka. Každý ste z iného sveta, rozprávate sa niekedy o práci?
Určite áno a niekedy sa manžel dokonca so mnou učí aj texty. Ale väčšinou mu nechávam od mojej práce oddych, až je prekvapený, že čo všetko som mu nepovedala. Ale ja chcem, aby zostal divákom a nie mojim kritikom či radcom. Priznám sa, že ani ja sa s ním neviem o fyzike, keďže je vedcom, až tak do hĺbky porozprával, ako by možno očakával.

Protiklady – teda aspoň pracovné, sa zjavne priťahujú...
Je to tiež taký zázrak, že sme sa stretli, lebo máme úplne rozdielnu prácu. Ale našli sme sa ľudsky a to je dobre. Veľa párov spája totiž práve práca a nás spája láska, úcta a spoločné záľuby v súkromí. Práca je niečo, čo máme obaja radi, zdieľame to spolu, ale náš život nespája našťastie iba práca.  

Keď ste sa po prvý krát stretli, vraj medzi vami preskočila iskra a išlo doslovne o lásku na prvý pohľad...
Je to tak. Po prvý krát sme sa stretli v divadle. Jozef prišiel do divadla na predstavenie. Ale stretli sme sa paradoxne v zákulisí. Mal krásny úsmev a ním ma zaujal. Prišiel za mnou ako za herečkou a mal aj trochu trému. Ale po krátkom čase, keď prvotný ostych opadol, sme sa vedeli porozprávať aj o bežných ľudských veciach a nie len o divadle. Ale odvtedy ubehlo už osem rokov. 

V začiatkoch vzťahu ste o svojom partnerovi nerozprávali. Prečo?
Prišlo mi to tak správne a podľa mňa bolo prirodzené, že som len tak o mojej láske a vzťahu nerozprávala. Od prvej chvíle síce bolo zjavné, že k sebe patríme, ale chcela som náš vzťah chrániť. Je dobré, keď sa vzťah medzi dvoma ľuďmi najskôr vyvinie a prehĺbi a počas tohto procesu nemusí byť pod drobnohľadom verejnosti. V čase, keď sme ho ešte len budovali, som hrala v niekoľkých seriáloch a Jozef netúžil po zbytočnej popularite. A ja ho dodnes do toho netlačím. Myslím si, že je to v poriadku.
 
Obaja ste vyrástli na vidieku a máte ho radi. Chodievate ešte stále na Gemer do Vyšnej Kaloše odkiaľ pochádzate?
Áno, milujeme to tam obaja. Vidiek a manuálna práca - napríklad v záhradke, nás spája. Obaja máme radi vidiek a všetko čo s ním súvisí.  

Takže nemáte problém zašpiniť si ruky od hliny?
Rozhodne nie. Máme tam veľkú záhradu a keď mám napríklad cestu do Košíc, zastavím sa tam a trochu ju okopem. Vyčistí mi to myšlienky, lebo práve keď mám motyku v ruke, nemyslím na prácu v divadle, ale len na to, čo na hriadke ponechám a čo pôjde von. Môj manžel má zasa rád prácu s drevom. Skrátka, manuálna práca je našou psychohygienou. A pokiaľ ide o hlinu na rukách, dokonca sú o nej vypracované aj vedecké štúdie. Hlina a baktérie, ktoré sú v nej, pozitívne vplývajú na imunitný systém a dokonca môj otec kedysi hovoril, že každý človek by mal zjesť za rok 1,5 kila špiny. Kvôli imunite, samozrejme...

Takže pojedanie plodov priamo zo záhradky vám nerobí problém?
Myslím si, že sa nemusíme báť takejto špiny. Príroda je všade okolo nás, len ju treba objaviť. Ale to nehovorím ja, ale už spomínané štúdie.
 
Dni sa konečne začali predlžovať, aj keď vonku ešte panuje zima. Tešíte sa na jar, alebo vám takýto ráz počasia vyhovuje?  
Milujem jar a pripravujem sa na ňu už teraz. Koncom januára začnem sadiť v Bratislave na prenájme zo semiačka svoje rastlinky. Pestujem si ich každoročne, takže mám vždy vlastné priesady.  

Stíhate to popri divadle a televízii?
Nie je to nič zložité a ani zdĺhavé a ja si to veľmi užívam. Z Bratislavy rastlinky neskôr - keď je čas na výsadbu, prenášam buď do Košíc alebo priamo do Kaloše. Neustále ich samozrejme presádzam, starám sa o ne. Sú to také moje detičky, ktoré počas leta prinášajú úrodu.
 
Takže uprednostňujete leto pred chladným zimným počasím?
Najhorší je pre mňa jednoznačne november. Dni sa skracujú a počasie ide v mojom ponímaní k horšiemu... Mám rada svetlo. Keď sa konečne začnú predlžovať dni a je to už aj viditeľné, je to pre mňa doslovne vykúpením.  

Ako relaxujete?
Najmä veľmi rýchlo a keď je čas, tak kedykoľvek počas dňa. Ale občas je to veľmi náročné. Generálka v divadle, odtiaľ sa ponáhľam na konzervatórium za deťmi. Tam sa musím preladiť, tak niekedy ten môj relax musí byť naozaj len niekoľko minútový. Upokojím sa, doplním batérie a idem ďalej...
 
Ako teda dopĺňate energiu?
Vodou v akejkoľvek forme. Či sa napijem alebo keď mám čas, idem sa niekam okúpať. Doslovne potrebujem splynúť s vodou. To mi pomáha. Ale dôležité je aj vedome sa nestresovať.