Dávid Hartl o manželku dlho bojoval. Takto vyzerajú ich romantické rande

Hartl miluje herectvo celým srdcom. Divadlo, seriály či filmy, do všetkého sa púšťa s plným nasadením a veľkou vášňou. No nič z toho ho nedokáže naplniť takou láskou, ako keď začne hovoriť o svojej manželke. Veľkého romantika čakalo aj v deň nášho rozhovoru rande s jeho Martinou, ktoré je pre nich posvätným časom, ktorý venujú len sebe.

Moji rodičia to mali so mnou ťažké, pretože som bol dieťa, o ktorom by dnes povedali, že má ADHD. Bol som hyperaktívny a potreboval som veľa pozornosti. Moja mama ma preto vzala do divadielka pre deti a ja som bol z toho úplne vo vytržení. Už v útlom veku som spoznal ten svet predstavivosti. Od tohto momentu to vo mne rástlo a nikdy som nemal bočné úmysly. Zároveň som mal veľké šťastie aj vďaka podpore rodiny. Nevštepovali do mňa, že najprv musím mať pevné základy, až potom môžem vyletieť do neistých vôd umenia.

Neskôr som objavil aj iné možnosti. Chodil som na husle, ale to mi veľmi nešlo, potom na tanec, ale ani v tom som nebol doma. Skúšal som spev, ale najviac mi k srdcu prirástol literárno-dramatický odbor v Senci na Základnej ľudovej škole, kde som aj vyrastal. Vždy, keď sme mali hodinu alebo stretnutie, tak to bol pre mňa vrchol celého týždňa. A tak som postupoval až smerom k dabovaniu, až som vyslovil ortieľ, že určite chcem ísť na konzervatórium. Postupoval som krok po kroku, nebolo to nič nárazové.

Ako dieťa som divadlo nehral profesionálne, ako je to teraz u malých hercov. Som však vďačný tomu, že to prichádzalo postupne. Keď som mal 16 alebo 17 rokov, Dušan Kaprálik režíroval Zhŕňajovú nevestu, kde som dostal prvú profesionálnu úlohu. Bol som na konkurze, v ktorom hľadali paholkov, sedliakov a kamarátov. Ja som dostal úlohu „otlkánka“, čiže mladíka, ktorého každý zo zlosti alebo radosti udrie. Moja replika pozostávala len z dvoch slov: „Už idú.“ Napriek tomu som si to nesmierne užil a celé svoje nadšenie koncentroval do týchto dvoch slov. Keďže som v tom čase mutoval, tak sa mi ani nepodarilo udržať normálny tón, čiže to pôsobilo tragicky. No bolo to nádherné obdobie.

Na ďalšej strane sa dočítate, prečo by sa v každom divadlne uživil psychológ.