Hendikepovaný športovec zo StarDance: Láska je najsilnejšia motivácia!

Ako si spomínate na nehodu, pri ktorej ste prišli o nohu?

V marci to bude už 30 rokov, takže hlava tie nepríjemné chvíle zabudne a v pamäti zostanú len útržky. Zrážka s nákladným autom bola moja chyba, takže som mal možno jednoduchšiu situáciu pri vyrovnávaní sa s tým. Nebol tam pocit krivdy alebo nepriazne osudu, že za môj úraz môže niekto iný.

Čiže ste hneď prebrali tú zodpovednosť?

Vedel som, že si za to môžem sám a sám si ponesiem následky. Verím, že práve toto mi veľmi pomohlo. Navyše som nechcel, aby ma okolie ľutovalo, takže som sa snažil pôsobiť silne a statočne. Dnes viem, že aj keď sa do toho pevného vnútorného postoja nútime, nakoniec to naše myslenie pozitívne ovplyvní. Vtedy som to robil nevedomky, ale rozhodne mi to pomáhalo celú situáciu zvládnuť.

Pamätáte si ten prvý pocit, keď ste zistili, že nemáte nohu?

Samozrejme, to bola tvrdá rana pre 11-ročného chalana, ktorý mal jasne naplánované, že sa bude živiť futbalom, že bude slávnym športovcom. Hneď v prvej sekunde mi bolo jasné, že nohu mi už nikto nevráti, že to je už navždy. Ale v rovnakej sekunde som bol presvedčený, že ten ďalší život nejako zvládnem. Že to pôjde. Nevedel som, ako, čo všetko ma bude v liečení čakať, ako budem chodiť a tak ďalej, ale bol som presvedčený, že to nejako zvládnem. Ani raz som nezapochyboval. Samozrejme, v noci som si poplakal, ale len keď ma nikto nevidel.

Ako to prežívala vaša rodina?

Myslím, že pre nich to bolo oveľa horšie než pre mňa. 11-ročný chlapec si nedomyslí všetky komplikácie, ktoré taký zásah do života so sebou nesie. Ja som to bral krok po kroku, ale oni už premýšľali, akú budem neskôr robiť prácu, či budem môcť šoférovať auto, či si niekedy nájdem nejaké dievča… Tieto veci som ja neriešil. Ja som sa chcel čo najskôr uzdraviť, ale ďalej než rok dopredu som nerozmýšľal.

Ako ste sa zžívali s protézou?

Pamätám si, že to bolo veľmi bolestivé. Vtedajšie technológie neboli také dokonalé, ale aj dnes je prvotná fáza zvykania si na protézu dosť bolestivá. Noha si na tú záťaž a tlak musí skrátka zvyknúť. Veľmi mi pomáhal športový talent a pohybové skúsenosti. Okrem futbalu som od detstva robil aj gymnastiku, takže rovnováha alebo napríklad pohyb s barlami na začiatku procesu nácviku chôdze mi nerobili problém.

Cítili ste niekedy nejaké obmedzenie? Spomínate si na niečo, čo ste nemohli robiť, aj keď ste chceli?

Len veľmi výnimočne. Prvé roky som veľmi trpel bolesťami z preťaženia. Chcel som zvládať všetko, čo zvládali kamaráti, a často som si nohu poranil a preťažil. A potom som napríklad týždeň alebo aj mesiac nemohol chodiť. To ma obmedzovalo. Ale inak nič. Väčšinu športových a pohybových aktivít, ktoré robia deti v danom veku, som aj s protézou zvládal často lepšie ako moji „zdraví“ vrstovníci.

Boli situácie, keď ste si želali, aby sa vám tá nehoda nikdy nestala?

Na nič také si nepamätám. Ale možno je to tým, že si človek negatívne myšlienky nepamätá. Ale naozaj úprimne verím, že som kvôli tomu nikdy nijako výrazne nešťastný nebol. Tá nehoda sa aj tak nedá vrátiť späť, takže prečo sa trápiť...

Ako prišlo k tomu rozhodnutiu, že sa budete profesionálne venovať cyklistike?

Náhoda. Ja som cyklistiku vždy obdivoval. Sledoval som v televízii celé etapy Závodu mieru, ale pred úrazom by mi nenapadlo, že by som sa prihlásil do nejakého tímu. A po nehode už vôbec.

Takže myšlienka paralympiády prišla až neskôr…

O paralympijskom športe som vôbec netušil až do svojich 20 rokov. Po úraze som normálne rekreačne športoval so svojimi zdravými kamarátmi a ani by mi nenapadlo hľadať podobne hendikepovaných chlapcov a dievčatá. Nikoho iného s protézou som nepoznal. Až cez moju vtedajšiu priateľku som sa zoznámil s prvým československým paralympijským medailistom v cyklistike Josefom Lachmanom. On ten šport miloval rovnako, ako ho teraz milujem ja. Svojou láskou k cyklistike mi úplne učaroval. Ešte v ten deň som si za všetky svoje usporené peniaze kúpil pretekársky bicykel, dres a helmu a este v ten večer som vyrazil na svoj prvý tréning. Bolo to ako láska na prvý pohľad.

Čo bolo na tom športe pre vás najťažšie na začiatku?

Najťažšie bolo pochopiť, že cyklistika je úplne spravodlivá, koľko človek natrénuje, tak úspešný môže byť v pretekoch. A že cyklista musí milovať a znášať bolesť, nepohodlie a absolútnu únavu. Práve toto som čoskoro začal mať na cyklistike rád. Ten pocit, keď sa človek vráti z dlhého tréningu a bolia ho nohy tak, že nedokáže vyjsť po schodoch, ale vnútri je na seba pyšný, že to dokázal.

Čo zo športovej kariéry si najviac vážite?

Celá moja kariéra je úplne neskutočný športový sen. Cyklistika mi zmenila život a ja som svojím pôsobením úplne zmenil paralympijskú cyklistiku. Dokázal som zbúrať bariéry športu hendikepovaných a povýšiť ho na majstrovstvo, ktoré presiahlo hranice športu. Som na to pyšný, ale zároveň veľmi dobre viem, že som mal veľké šťastie na ľudí okolo seba. Preto všetky úspechy beriem s pokorou.

Tých úspechov máte za sebou dosť...

Nerád hovorím o medailách a tituloch, skôr sa snažím ukázať, že človek dokáže oveľa viac, než si trúfa myslieť a než si myslí jeho okolie. Preto je dôležité nebáť sa snívať. V snoch sme totiž často odvážnejší, než keď plánujeme čisto realisticky. Ale za tým snom je potom dôležité ísť. Nekompromisne a cieľavedome. Pretože svoj sen môžeme naplniť len my, nikto iný to za nás neurobí.

Ako a kde ste sa zoznámili s manželkou?

Soňa je to najkrajšie a najdôležitejšie, čo ma v živote stretlo. Naša láska a náš vzťah je zároveň naše najväčšie šťastie. Stretli sme sa náhodou v Rakúsku, kde bola so svojím otcom na dovolenke. A ja som tam vyhral svoje prvé medzinárodné preteky. Počula českú hymnu a išla sa pozrieť, kto je víťaz, zoznámili sme sa a večer sme spolu to víťazstvo oslávili. Bolo to osudové stretnutie, pretože Soňa bola prvá žena, ktorá na bicykel nežiarlila. Naopak, podporovala ma v trénovaní, na pretekoch, cestovala so mnou všade po Európe. Nie je to klišé, keď poviem, že vďaka nej som začal vyhrávať. Láska je najsilnejšia motivácia.

Čo vám robí živote najväčšiu radosť?

Najväčšiu radosť mám, keď vidím, že ľudia okolo mňa sú šťastní. Keď sa Soňa smeje mojim vtipom, keď sa mi podarí inšpirovať ľudí, keď mám dobrý pocit z akejkoľvek práce, ktorú práve robím. A samozrejme, stále mi robí veľkú radosť, keď sa preveziem na bicykli, alebo keď si idem zabehať. Každodenný pohyb je mojím zdrojom energie. Len tak môžem každý deň žiariť a rozdávať energiu okolo seba.

Čo vás presvedčilo, aby ste išli do StarDance?

Bola to veľká výzva, Tento rok som mal 50 rokov a v tomto veku cítim, že stále viac potrebujem skúšať nové veci. Takže často beriem náročné pracovné ponuky alebo zaujímavé projekty, aby som nebol príliš pohodlný. A StarDance bola presne taká výzva.

A asi to bolo naozaj veľmi náročné.

Bol to jeden z najnáročnejších projektov, ktoré som zažil. Ale zároveň jeden z najsilnejších. Bola to nádherná skúsenosť, ktorá sa, dúfam, posledným televíznym prenosom neskončí, pretože s mojou tanečnou partnerkou máme už teraz veľa ponúk na vystúpenia na plesoch a spoločenských akciách, takže nielen prostredníctvom športu, ale aj vďaka tancu môžem ďalej ukazovať ľuďom, že nič nie je nemožné. A to ma baví!