Hendikepovaná športovkyňa Oľga: Bez nohy, ale s veľkým srdcom

Oľga Barbušová prišla o nohu už ako dieťa. Bola mimoriadne aktívna, stále pobehovala niekde vonku, domov chodila s rozbitými kolenami, občas aj hlavou. V jeden deň ako prváčka prišla zo školy, mama jej dala obed a potom odišla do práce. Keď však otec, ktorý mal na Oľgu dávať pozor, nechodil, vybralo sa dievčatko za mamou.

Na tejto osudnej ceste ju zrazilo nákladné auto s prívesom plným dreva. Na všetko si vraj podrobne pamätá, ale moment, ako spadla pod auto, jej z pamäti vymizol. „Pamätám si, ako som bola na ceste, išlo nákladné auto, ktoré obiehali dve osobné autá a potom už len moment, ako som ležala pod kolesom nákladného auta, ktoré ma šmykom ťahalo so sebou,“ povedala Báječnej Žene. Dodnes je pre ňu záhadou, že prišla o ľavú nohu, keď auto prichádzalo sprava.

Nasledoval dlhý pobyt v nemocnici, ktorý bol pre šesťročné dievčatko dosť náročný. Chýbala jej mama a musela znášať ihly aj infúzie. Dnes však už na tieto časy spomína Oľga s úsmevom – lekári a sestričky si totiž kupovali jej priazeň cukríkmi, aby im dovolila napríklad napichnúť jej infúziu.

Po nehode ju prišla navštíviť domov manželka a mama šoféra, ktorý ju zrazil. „Rozprávali, ako ho to strašne mrzí a že keď prišiel v deň nehody domov tak veľmi plakal,“ prezradila nám Oľga. Ona osobne tohto muža stretla len na súde. A tam sa jej spýtal, či sa na neho hnevá. „Odpovedala som mu, že nie a mám pocit, že zase plakal,“ opísala toto stretnutie.

Keď Oľga prišla o nohu, prvou pomocou boli barly. A temperamentne dievča sa nezaprelo – dokázala s nimi hrať aj futbal! Neskôr jej však prišla poštou prvá protéza. S pomocou mamy si ju nasadila a o pár minút už chodila sama okolo stola. „Ale išlo to pomaly a tlačila ma,“ priznala.

Protézu preto odmietala nosiť a stále používala viac barly. Až jej ich jedného dňa doma skryli a nemala inú možnosť, ako zžiť sa s protézou. Hoci to občas bolelo, naďalej hrávala s chlapcami futbal a protetik sa len čudoval, ako rýchlo dokáže svoju náhradnú končatinu zničiť.

Hoci má Oľga hendikep, nikdy nepocítila, že by s ňou okolie zaobchádzalo nejako inak. Ani tá najbližšia rodina sa nestala prehnane ochranárskou a nebrzdila ju v rozlete. „Nikdy som nepociťovala, že by ma moji rodičia ľutovali. Robila som všetko, čo aj ostatní moji súrodenci,“ skonštatovala.

Vďaka tomu sa ani nikdy nezamýšľala nad tým, čo by bolo, keby sa jej tá nehoda nikdy nestala. „Možno v tínedžerskom veku som mala troška komplexy, ale nebolo to nijako dramatické,“ tvrdí. Navyše sa ako 14-ročná dostala na strednú školu pre telesne postihnutých a tam bolo veľa detí s ešte ťažším postihom, takže ten svoj už ani neriešila.

Nikdy sa necítila ani nijako obmedzovaná, Vždy si našla spôsob, ako niečo urobiť. A svoju energiu, ktorá nijako nezmizla, nasmerovala na šport. Na strednej škole sa najviac venovala volejbalu a stolnému tenisu. Nakoniec sa po maturite rozhodla práve pre stolný tenis.

A dotiahla až na vicemajsterku sveta, z majstrovských turnajov má množstvo medailí a Slovensko reprezentovala na paralympiáde v Aténach a v Pekingu. Napriek tomu pri hodnotení športovej kariéry nepozerá len na seba a svoje úspechy. „Zo športovej kariéry si najviac vážim to, že som mohla spoznať množstvo úžasných ľudí,“ povedala nám.

Vďaka športu spoznala aj Paula Guassarda, ktorý bol reprezentačným trénerom Argentíny. „Keď sme sa spoznali s Paulom, bol mi veľmi sympatický, ale láska prišla postupne časom,“ priznala Oľga, keď sme zisťovali, či sa zaľúbili na prvý pohľad.

Ich randenie bolo pomerne zložité. Každý žil vo svojej krajine a odkázaní boli na výdobytky modernej doby ako skype alebo messenger. „Keď sme boli doma mali sme zapnuté kamery, aj keď sme sa nerozprávali a robili sme si svoje veci,“ prezradila, ako svoj vzťah udržiavali.

Nakoniec sa rozhodli, že budú spolu žiť na Slovensku. Toto rozhodnutie urobil práve Paulo a dôvodom bola vysoká kriminalita v jeho krajine. Dvojica sa zosobášila v novembri 2008 na mestskom úrade a svadbu si zopakovali o desať rokov neskôr v kostole.

Manželia majú dve dcéry a jedného syna – Lilianku, Barborku a Martinka. „Máme tri deti, z toho dve sú reprezentantky Slovenskej republiky v stolnom tenise,“ pochválila sa hrdá mamina. Keď sa staršia dcéra rozhodla pre stolný tenis, rodičia ju varovali, že v tom prípade sa mu musí venovať naplno. Súhlasila a čoskoro sa k nej pridala aj sestrička.

Najmenší Maťko má štyri roky. „Mala som 45 rokov a za sebou dva cisárske rezy. Keď som zistila, že som tehotná, aj som si poplakala,“ priznala úprimne s tým, že v prvom momente rozmýšľala, koľko rokov bude mať na synovej stužkovej. Dievčatá sa na bračeka veľmi tešili a celá rodina je dnes šťastná, že ho majú. „Najväčšiu radosť mám vtedy, keď sme ako rodina pokope a keď sa spoločne modlíme,“ vyznala sa nám Oľga.

Syn sa jej narodil päť rokov po tom, čo sa rozhodla kvôli svojej sestre pre transplantáciu obličky. Rozmýšľala o tom dlho, ale chcela mať najprv dieťa, až potom podstúpiť zákrok. Keďže pre sestru Alenu nebola vhodným darcom, darovala obličku žene, ktorej manžel zas poskytol orgán jej sestre.