Hlásateľka Renata Špačková: Medzi kolegami našla náhradnú mamu aj brata

Prečo ste sa rozhodli pre profesiu hlásateľky?

Ja som síce študovala Vysokú školu ekonomickú, ale vždy ma to oveľa viac ťahalo k umeniu a profesiu hlásateľky som obdivovala už ako malá.  Do Bratislavy som prišla hrať volejbal - do Červenej hviezdy, ale zlomila som si v polovici sezóny nohu a už som to nedobehla, ťahalo sa to dlho a nebolo to už úplne na 100 %. Na Obchodnej ulici ma však v tom čase oslovil fotograf a začala som fotiť. Keď som potom našla na internátoch v Mlynskej doline inzerát o konkurze na hlásateľky, neváhala som ani minútu.

Čo pre vás bolo najťažšie na konkurze?

Bolo niekoľko kôl, museli sme spĺňať viacero kritérií: orientovať sa v kultúrnom dianí, vedieť správne po slovensky hovoriť aj písať… V komisii bol napríklad aj pán profesor Mistrík. A samozrejme fotogenicky vyzerať. Najťažšie bolo asi ustáť všetkých odborníkov, ktorí boli v porote. Medzi nimi vtedy ešte aj hlásateľka Marta Rapaičová alebo Norika Beňačková.

Ako si spomínate na svoje prvé vysielanie?

Ako na obrovskú tému. Viem, že to bolo niekedy predpoludním počas letných prázdnin, myslím, že to bola nedeľa. Bohužiaľ, mňa samú veľmi mrzí, že si nepamätám presný dátum, kedy vôbec prvýkrát som hlásila po všetkých tých prípravách už naživo.

Aká vaša osobná vlastnosť sa ukázala byť najdôležitejšia pre túto prácu?

Odvaha. (úsmev) Ale Norika Beňačková, ktorá ma zaúčala a bola mojou, takpovediac, televíznou mamou, vždy hovorila: „Renata to dobre napíše.“ My sme si pripravovali prehľady programov samé a upravovali zahlásenia a písanie bolo vždy mojou silnou stránkou.

Koľko času ste trávili v maskérni? Aj sa tam klebetilo?

Milovala som maskérňu. Jasné, že sa klebetilo, ale spravidla sa to von nedostalo. (smiech) Ja som prichádzala dve hodiny pred vysielaním, asi hodinu trvala samotná príprava v maskérni - vlasy, mejkap, ale bola to aj príjemná aklimatizácia na daný deň a vysielanie.

Aké pocity ste mali pri svojom poslednom vysielaní na tomto poste?

Zmiešané. Bol to smútok aj očakávania, kam ma to zavedie ďalej, trochu aj akoby som tomu vtedy nechcela veriť. Pamätám si, že keď som urobila také výstupné „kolečko“, hovorila som si, že to nie je možné, že čo keď som tu poslednýkrát. A na dlhý čas som aj bola. Odtiaľ som sa presunula do Markízy, kde som robila dramaturgičku a potom ďalej do Jojky, kde som rozbiehala Nové bývanie a zároveň som bola v Plus jeden deň, kde som mala vlastnú dvojstranu - Vychytávky Renaty Špačkovej.

Akú spomienku z hlásateľských čias by ste označili za najkrajšiu?

Keď sa vydarila služba, večerný prehľad správ a tiež som mala veľmi rada naše piatkové porady, kde sme sa všetci zišli, hodnotili, rozprávali.

Aký pocit vo vás vyvolala pozvánka na stretnutie po 20 rokoch?

Radosť. Ja s láskou spomínam na tieto časy a vždy sa veľmi rada stretnem s kolegami, aj keď si priebežne píšeme. Takže radosť. Veselý čas, spomienky… S mnohými sa poznám od samého začiatku, napríklad s Jarom Bučekom, to je veľmi dlhý čas a veľa sme spolu zažili, 90-te roky boli výživné v každom smere, takže to je naozaj ako stretnúť sa s bratom. (úsmev)