Ján Dobrík o chorom synčekovi: Vieme, čo mu dodáva silu

Choroba dieťaťa zasiahne do života ľudí a v niečom ich zmení. V čom to zmenilo vás?

To sú také citlivé veci, ktoré by som si rád nechal pre seba. Ale áno, rozhodne ma to zmenilo. Inak vonia tráva, inak chutia raňajky, všetko je iné.

Tá situácia je vlastne ťažká aj v tom, že ju treba odkomunikovať s deťmi. Ako ste to zvládli, využili ste možno aj pomoc odborníkov?

Nie, odborník je moja manželka, ktorá tie deti pozná najlepšie. A komunikovali sme s nimi v princípe tak, aby to bolo čo najpresnejšie. Komunikovali sme s nimi ako s rovnocennými ľudskými bytosťami. Povedali sme, že nevieme ten dôvod a ak nejaký dôvod je, to je už jedno, bráško. Volám môjho syna bráško. (úsmev) Teraz ide o to, že to musíme nejakým spôsobom začať riešiť a liečiť. Takže úplne priamo k Timkovi aj k Nikolke sme komunikovali, čo sa deje, čo to prinesie pre rodinu, pre neho, pre Nikolku a s čím sa budeme musieť v najbližších rokoch popasovať.

Mnohé páry takéto ťažšie situácie rozdelia. Zdá sa, že vy s manželkou to dokážete krásne ustáť a byť si oporou.

To je pravda. Radšej by som rozprával o iných mnohých veciach, čo nás spájajú, než je táto diagnóza, ale toto nás paradoxne tiež spojilo. Ona je absolútne silná a je mi motiváciou.

A mali ste aj také chvíle, keď ste naozaj potrebovali byť sám?

Jeden jediný raz, v 33. deň liečby som porušil pravidlo a plakal som v nemocničnej izbe. Vtedy ma doktorka poslala von, lebo ona videla, že potrebujem byť sám. Inak nie. Inak som teda radšej s Timkom než sám.