Judita Hansman si dáva od mužov pokoj: Rozchod som plánovala

Často hrávate drsné postavy, zrejme preto, že nepôsobíte krehko. Aká ste boli v detstve?

Áno, v našich končinách stále prevláda názor, že obal je dôležitejší, ako obsah. V reáli poznám mnoho krehko vyzerajúcich žien, ktorým by ste sa asi nechceli dostať do pazúrov. V detstve som síce nosievala pančušky a sukničky, ale najväčšia sranda bolo lozenie po stromoch a rozoberanie a potom skladanie hračiek. Takže viac ma bavil svet, v ktorom som s celou partiou mohla hrať guľôčky, hokej na ulici, loziť po stromoch a vymýšľať orientačné hry. Vždy som mala rada rozmanitosť.

Pre herectvo ste sa rozhodli až v dospelosti – ako dieťa vás to týmto smerom nikdy neťahalo?

Ako dieťa som mala veľmi širokú škálu toho, čo chcem robiť. Chcela som sa naučiť takmer čokoľvek. Chodila som na krúžky všetkého druhu, mala som kamarátov a kamarátky z rôznych športov, sama som aktívne športovala a vždy, ale naozaj vždy som mala pocit, že budem učiteľka. Nič iné neprichádzalo do úvahy. Myslím tým obdobie od puberty do dospelosti.

Ako vám vlastne napadlo, že by ste to mohli skúsiť v divadle? 

To mi nenapadlo vôbec. V duchu svojho zbierania skúseností z rôznych oblastí života som bola v amatérskom divadielku v Košiciach. To bolo samozrejme skvelé, lebo o nič väčšie, než o zábavu nešlo. A na prvú našu premiéru, ktorú sme hrali s veľkou chuťou, prišiel Edo Gurtler z veľkého divadla v Prešove a pozval nás všetkých na konkurz. V tom čase mali v divadle podstav a jemu sa veľmi páčila energia, ktorá naňho z toho nášho predstavenia dýchla. Išli sme na konkurz a všetkých nás vzali. No a keď som sa po prvý krát postavila na skutočné javisko, bolo jasné, kam sa môj život bude uberať.

Vyrastali ste v Košiciach, kvôli povolaniu herečky ste odišli do Bratislavy. Ako sa vám tam zvykalo?

Ťažko, priznávam. Iné vzdialenosti, iná mentalita, iné videnie sveta. V Bratislave som zistila, že mimo VŠMU je klíma tohto mesta oveľa menej slobodná, než v Košiciach. Neviem, čím to bolo, Košice mali vždy silný disent. Underground nebolo len slovo, už za komunistov sa to tam hmýrilo všetkým, len nie poslušnosťou k režimu. Možno preto, že to bolo od centra ďaleko, neviem. V každom prípade som v Bratislave začala mať pocit, že ľudia si stále dávajú pozor na to, čo povedia. Bolo tesne po revolúcii, tak sme ešte netušili, čo a kedy sa stane. Blahoslavená nevedomosť.

V čom ste typická východniarka? 

Bohužiaľ, doteraz som niekedy otvorenejšia, ako je zdravé. A chvalabohu, doteraz som niekedy otvorenejšia, ako si iní myslia, že je zdravé.

Pôsobíte ako silná energická žena. V ktorých momentoch sa cítite krehko? 
Joj, tých je. To, ako človek pôsobí, nemá nič spoločné s tým, aký v skutočnosti je. Na kolená ma dostane, keď ma niekto vedome sklame, keď sa niekto snaží ublížiť mojim blízkym, keď nedokážem pomôcť, keď mi pridlho trvá nájsť cestu von z prekérnej situácie... Je toho veľa.