Milan Ondrík: Večerná sprcha? Ani náhodou! Hercove bizarné priznanie vás šokuje...

Ste hercom mnohých tvárí. Hrali ste gardistu, mafiána, záletníka... Podľa čoho si vyberáte úlohy ktoré stvárňujete?
Podľa toho, či tie postavy, ktoré stvárňujem, sú o niečom a sú na nejakej charakterovej hrane. Tak sa mi častokrát stáva, že ma ľudia konfrontujú a stotožňujú ma s postavami, ktoré hrám. Ale to je moja herecká výhra a ja im za to ďakujem. Znamená to, že ma neberú ako človeka, ktorý je herec, ale ma berú cez postavy, ktoré stvárňujem. A to je pre herca najlepšie vysvedčenie. 

Postavy, ktoré hráte, sú však zvyčajne negatívne...
Je to subjektívny názor. Niektorá postava, ktorú stvárňujem, je antihrdina, iná je záletníkom. Je to aj o tom, že mnoho mužov sa napríklad v záletníkovi nájde.
 
Negativity je však okolo nás v poslednom čase akosi priveľa. Nemyslíte?
Áno, žijeme takú dobu, kedy nenávidí sused suseda, odsudzujeme iné názory za vieru, za národnosť, za názory, stopujeme a zastavujeme umelecké produkcie, lebo sme slovenský kresťanský štát, za ktorý by sme najradšej vraždili. A to je zlé. Mám pocit, že keby prišla vojna, vraždíme aj vlastných rodičov či deti.  

Patríte medzi jedného z najobsadzovanejších hercov, stvárnili ste desiatky postáv. S nejakou ste sa aj viac stotožnili?
Každú postavu v divadle aj pred kamerou sa snažím svojim herectvom obhájiť a sám v sebe pomenovať kroky, vďaka ktorým každá z nich robí to, čo robí. A či som sa s niektorou stotožnil? Snažím sa stotožniť s každou postavou, či má pozitívny alebo negatívny charakter. Niektorí herci dokonca hovoria, že negatívne postavy sa im hrajú ľahšie, ale pre mňa to neplatí. V nenatívnych postavách musím hľadať veľa pozitív.
 
Ste pozitívny aj v súkromí?
Pre mňa je charakteristická v živote pozitivita. Som rojko a na svet pozerám s pozitívnymi  a ružovejšími okuliarmi, lebo verím v to, že si ľudia dokážu porozumieť, verím v dohodu a neviem nenávidieť dlhšie, ako dve hodiny.
 
To vo mne evokuje, že chlapi si spor vybavia stručne-ručne a sú opäť priateľmi...
Áno, medzi chlapmi je to zvyčajne tak. Vnímam to aj doma. Najväčším trestom pre mňa je, keď sa napríklad pohádam s manželkou Zuzkou. Ona zostane ticho a nekonfrontujeme sa. Nehovorím teraz samozrejme o fyzickej konfrontácii. Ja by som sa najradšej vyrozprával hneď, ale niekomu to trvá dlhšie. Jednoducho v sebe nedokážem držať dlho nenávisť. Radšej sa rýchlo uzmierim. 

Vaša manželka je tiež herečka. Každý máte svoje povinnosti, máte na seba čas?
Obaja máme veľa povinností, ale vídame sa... (smiech) Doma sa príliš o práci nerozprávame. Dokonca aj keď si chcem so Zuzkou prejsť texty, zvyčajne u nej nepochodím. Ja jej o práci rozprávam, teda sa o to aspoň snažím, ona mi občas tiež porozpráva, ako sa mala v práci. Občas prehodíme zopár slov o našich projektoch, ale to je vlastne všetko. Lebo domov si naozaj prácu nenosíme a snažíme sa venovať jeden druhému a rodine.

Darí sa vám teda oddeľovať prácu od súkromia...
Aspoň sa o to snažím. Niekedy sa to samozrejme nedá, najmä keď si ju podvedome zoberiem domov v podobe myšlienok a predstáv o postave, ktorú práve stvárňujem. Ale doma sa zvyčajne snažím byť len Milanom Ondríkom a nie postavou, ktorú momentálne hrám.  

Ako najradšej relaxujete?
Vonku s deťmi. Milujem to. Ideme na bicykel či len tak do prírody, lebo ja nerád sedím doma. Ale milujem aj chodiť na tréningy boxu. Mám rád chvíle, keď mám voľno, ale viem si užívať aj čas, kedy stojím pred kamerou.  

Vy ste však aj rezbárom. Alebo už pri dreve nerelaxujete?
Mám dielňu, zariadil som si ju ešte počas kovidu. Je to taký môj únik od reality. Tak keď potrebujem uniknúť od sveta, uchyľujem sa do vône trochu zatuchnutej pivnice.  

Čo je vám však bližšie? Box, alebo rezbárstvo?
Mám rád oboje a potreboval by som aspoň dva či tri životy na to, by som všetko, čo ma baví, stihol robiť. Nechcem sa však rozhádzať na veľa drobných a preto si aj prácu vyberám. Tak aj moje pôvodné povolanie - umelecké rezbárstvo je pre mňa už len koníčkom. Je to iný druh práce a inak si pri nej oddýchne moja myseľ aj telo. A potom kontrastný koníček, pri ktorom si moje telo ani náhodou neoddýchne, je box. Ale vtedy zasa najviac oddychuje hlava. Ale nie tým, že do nej dostávam rany, ale pri boxe sa viem úplne oslobodiť a uvoľniť. 
 
 Box je fyzicky veľmi náročný. Pomáha vám nejakým spôsobom v herectve?
Áno. Napríklad pri kaskadérskych scénach. Nepotrebujem ľudí, aby ich za mňa urobili, ale zvládnem ich sám.  

Box je kontaktný šport. Ako na pľaci riešite prípadnú modrinu z tréningu?
Dá sa to, aj teraz asi ešte jednu mám. Mám vyrátané, kedy si môžem dovoliť ísť na takzvaný tvrdý sparring. Keď viem, že netočím napríklad týždeň, môžem si dovoliť ísť do toho. Ale pokiaľ ide o divadlo, tam to neriešim. Väčšinou však utŕžim len malé zranenia a tie sa dajú prekryť.

Kedy ste mali pred priamou konfrontáciou v ringu rešpekt?
Mám ho vždy, keď mám roztočený nejaký film. Keby som schytal poriadnu do tváre, na ďalší deň by som nemohol natáčať. Vo filme je totiž všetko vidno a ja nemôžem točiť scénu s monoklom, keď chvíľu pred ňou som žiaden nemal. Ale našťastie maskéri vedia urobiť aj vtedy zázraky. Ale dávam si  na to pozor a som voči filmu zodpovedný.
 
Ste ranné vtáča, alebo radšej ponocujete?
Keď mám voľno, tak vstávam strašne skoro, lebo sa neviem dočkať voľného dňa. A keď mám prácu, spal by som veľmi dlho. Mám to takto v hlave nastavené. Vždy, keď sa na niečo teším, som ako malé dieťa a nechcem premrhať čas.  

Že by ste vtedy pripravovali pre celú rodinu raňajky?
To zasa nie, akurát možno len na dovolenke. Skôr si urobím čas pre seba. Idem si napríklad zašportovať.
 
Máte aj iný ranný rituál?
Vstanem. To je základ. Kedysi som vždy najskôr vypil trochu vody a išiel som si zabehať. Ale teraz mám aj vďaka tréningom toľko fyzickej aktivity, že mi beh až tak nechýba. Tak si dám ráno napríklad kávu. Nefajčím, takže táto ranná aktivita u mňa odpadá. Všetko je podľa toho, aký ma čaká deň. Tak si dám niekedy ranný tréning, inokedy len leňoším. Takže vlastne asi ani ranný rituál nemám. Teda asi len jeden. Každé ráno sa osprchujem... Som jedným z tých ľudí, ktorí sa nesprchujú večer. 

To z vás musí mať manželka radosť...
Som už taký, ale nemyslite si, že som nejaký „humusák“. Sprchujem sa denne viackát. Po tréningoch, po fyzickej aktivite, po predstavení v divadle... Len sa mi nechce neustále stáť v sprche. Ale keď prídem v noci domov po predstavení v divadle a som tak unavený, že zaspím oblečený, tak ráno nájde Zuzka periny zababrané od líčidiel či divadelnej krvi. Tak za to dostávam riadnu hubovú polievku. Ale sám si uvedomujem, že som si mal dať tú námahu a radšej nočnú sprchu absolvovať...