Zuzana Kronerová má nevšedného domáceho maznáčika. Neuveríte, o čo sa doma stará!

Hovorí sa, že herci neodchádzajú do dôchodku a vy ste toho svetlým príkladom, veď účinkujete nie len na televíznej obrazovke, ale aj v divadle. Na čo nové sa môžeme tešiť?
 
Chystajú sa premiéry dvoch českých filmov, v ktorých som účinkovala, Rok vdovy a Amerikánka. Čo sa týka divadla, okrem mojej monodrámy Shirley Valentine, ktorú hrávam v Štúdiu A2, čo je druhá scéna Astorky, reprízujem v divadle Gunagu dve inscenácie - Horúce leto 68 a komédiu Herečky. V DPOH už rok účinkujem v inscenácii Pozsony dance club. No a v troch pražských divadlách hrám tiež pravidelne. V Mestských divadlách pražských Smrť obchodného cestujúceho s Mirkom Donutilom, vo Vršovickom divadle Mana tragikomédiu Gin game a v Štúdiu Dva Revízora a Manželstvo v kocke.  

...a tá novinka?
 
V marci budúceho roka by som mala mať znovu v DPOH premiéru dramatizácie knihy Madeline Vadkerty Slovutný pán prezident, ktorú píše Ľuba Lesná a režírovať bude Valéria Schulczová. No a v máji a júni ma potom čaká nakrúcanie filmu Hojdačky s Bohdanom Slámom. 

Ste herečkou mnohých tvárí a nemáte problém zahrať nepeknú postavu, ale aj namosúrenú, negatívnu, veselú... V ktorej z ich charakterových čŕt sa najviac spoznávate?
 
Nedá sa povedať, že by som vo svojich divadelných či filmových postavách hľadala seba. Na práci herca je zaujímavé práve to, že sa musí dokázať vcítiť do postáv, ktoré sú celkom odlišné, často protichodné, než je on sám. Musí ich pochopiť a predstaviť si, ako by sa na ich mieste cítil, ako by konal. Až potom dokáže svoju rolu zahrať uveriteľne a prirodzene. Ja som svojím založením optimistka, snažím sa myslieť pozitívne, preto mi veľmi prirástli k srdcu napríklad moje postavy z filmov Bohdana Slámu Štěstí a Bába z ledu. 

Súčasné herectvo je rýchle a nové seriály vznikajú ako na bežiacom páse. Je v tomto „novom“ herectve aj niečo dobré a pozitívne? A v čom vám možno chýba taká tá stará škola?
 
Zrejme spomínate hereckú „starú školu" v súvislosti s legendárnymi televíznymi pondelkami, kedy sa vysielali z Bratislavy inscenácie, ktoré sledovali diváci od Košíc až po Prahu. K tomu treba povedať, že televízne inscenácie sme vtedy poctivo skúšali niekoľko týždňov, než sa v štúdiu začalo nakrúcať. Takže tá „stará škola" súvisela skôr s poctivou prípravou a sústredenou prácou. 

Ako je to podľa vás dnes?
 
Ak dnes vzniká veľa televíznych seriálov či filmov, je to pre mladých hercov výborná príležitosť vyskúšať si prácu pred kamerou a na povrch tak môže vyplávať veľa nových talentov. Aby však herecké talenty mohli skutočne rásť, musia mať príležitosť zahrať si v takých projektoch, kde sa pracuje poctivo na hĺbke príbehu a na posolstve a kde sú vysoké nároky na umeleckú kvalitu scenára a výkony hercov. Našťastie u nás pravidelne takéto projekty vznikajú. Na druhej strane, seriály a rôzne estrády tvorené povrchne ako na bežiacom páse môžu síce na chvíľu zabaviť, ale sotva môže v takom prostredí vznikať niečo nové a hodnotné. 

 Vraj máte rada zvieratá, ale psa nemôžete mať kvôli neustálej pracovnej vyťaženosti a cestovaniu. Bez štvornohého tvora však nie ste (narážam na korytnačku...). Bude niekedy aj ten vysnený psík?
 
Je to tak, psíka mať nemôžeme práve preto, lebo milujeme zvieratá. Psík by totiž v našej domácnosti zostával často sám a nám by to bolo veľmi ľúto. Sme totiž rozlietaní, veľmi často cestujeme. Naša Korytnačka je ideálny domáci miláčik, dostal ju môj manžel, keď mal šesť rokov, takže to nebolo celkom jeho rozhodnutie. Suchozemská korytnačka sa pri dobrej starostlivosti dožíva aj 120 rokov, takže to je skutočne dlhodobý vzťah! Na mačky má manžel silnú alergiu, takže do úvahy by mohol prísť v budúcnosti iba pes. Ale necháme sa prekvapiť, čo nám život prinesie. Zatiaľ nám celkom stačí, keď pozorujeme v prírode vtákov alebo srnky či veveričky.