Láska aj STRATA. Marcela Laiferová otvorila svoju trinástu komnatu

Ste ranné vtáča?
Áno, najviac dokážem urobiť doobeda. Tým, že človek dlho spí, stráca čas na iné veci a poobede už toho veľa nevybaví. Ja všetko stihnem do štrnástej a potom mám voľno.

Bolo to tak vždy?
Keď som študovala medicínu, tak som sa učila aj v noci. Vravela som si, že keď školu skončím, budem spať aj týždeň. Figu borovú! Vstala som tak, ako vždy - o piatej.

Čo ráno rada robíte?
Napríklad sa prechádzam na lúčke pod domom. Počúvam vtáky, pozerám sa na vychádzajúce slnko. Je to osviežujúce.

Ste vyštudovaná lekárka. Vždy ste ňou chceli byť?
Už od raného detstva. Veľa som však aj tancovala a spievala. Nakoniec som aj medicínu vyštudovala, ale ako mladá som sa vydala hudobnou cestou.

Ako ste sa dostali k speváckej kariére?
Začínala som s Braňom Hroncom, napísal pre mňa a Janu Belákovú hit Lampy už dávno zhasli. To mi naštartovalo kariéru v TV a rozhlase. Potom som dostala angažmán v Tatra revue. Tam ma angažoval môj budúci manžel doktor Laifer. Neskôr som mala možnosť ísť s pánom Spurným, manažérom Karla Gotta na ten istý nemecký trh ako Karel. Ale ja som najskôr chcela dokončiť medicínu. Neskôr som v Prahe nahrala s orchestrom Karla Vlacha prvú veľkú platňu. A vtedy to začalo...

To bolo v čase pred Bratislavskou lýrou 1970?
Áno, bolo to predtým. Po Lýre, ktorú som vyhrala, som dostala mnoho pracovných ponúk, napríklad účinkovať v divadle Semafor, ale odmietla som to. V Prahe mi zomrel manžel a ja som nechcela žiť v meste, kde posledný krát vydýchol.

Bolo obdobie, kedy ste na medicínu zanevreli a venovali ste sa len hudbe…
Bolo to v čase, kedy som chodila z koncertu na koncert a bola som veľmi úspešná. Vtedy mi aj pán Vlach – bolo to ešte pred Lýrou 1970, kedy som krátko po smrti manžela nechcela ísť spievať, napísal, že doktorov máme dosť, ale ja som len jedna.

Ste známa aj ako astrologička. Ako ste sa k tomu dostali?
Niekedy v sedemdesiatych rokoch som bola aj s mamou na návšteve u pani Vilmy Jamnickej, známej herečky a astrologičky. Začala ma astrologicky komentovať len z toho, že ma videla. Zaujalo ma to, tak mi požičala knihy. Stali sa z nás priateľky a o pár rokov neskôr som jej knihy nosila ja.

Pandémiu ste predpovedali dlho pred jej vypuknutím. Čo podľa vás hovoria planéty o vývoji súčasného vojnového konfliktu?
Podľa mojich astrologických predpovedí by malo dôjsť od štvrtého marca k prvým nádejným náznakom rozhovorov medzi znepriatelenými krajinami...

Znamená to zdarný záver vojny?
Planéty hovoria, že k vzájomnej dohode príde… Samozrejme, že bolesť z rinčania zbraní sa lieči veľmi dlho.

Dávate na prvý pocit? Napríklad keď stretnete niekoho neznámeho?
Určite. Intuícia je to, čo nás v živote vedie. Ľudia ju však často podceňujú. Nehovorím, že nemôže zradiť. Záleží to od toho, či s ňou viete narábať. Ale dá sa to naučiť. Ja sa to učím už desiatky rokov.

Vnímate svoj vek?
Nemyslím naň a mrzí ma, že mnohé ženy si ten svoj pripomínajú deň čo deň a potom sa opúšťajú. Kalendárny vek je podľa mňa nepodstatný, lebo každý má aj svoj biologický. A nemyslím si, že napríklad môj biologický vek sa zhoduje s mojím dátumom narodenia. Dôležité aj je pozitívne myslenie. Zle naladení ľudia si môžu privodiť mnoho chorôb až smrť.

Vy ste si žiaľ tiež prešli ťažkými obdobiami…
Samozrejme, aj v mojom živote bolo veľa nešťastných a tragických momentov. Ale zlé okamihy sú tu na to, aby ste si vedeli vážiť tie pekné. Tak si myslím, že som prežila šťastný život.

V akom zmysle?
Bolo to poučenie. Keď vám odíde partner, musíte sa s tým vyrovnať. A mne sa to podarilo a posilnilo ma to. Mala som dôstojných partnerov a bola som náročná na ich výber. Nezáležalo mi na tom, či sú bohatí alebo nie, lebo som si na seba vedela zarobiť sama. Často krát, napríklad keď bol manžel dlhé roky chorý, som živila rodinu ja. Ale bolo to pre mňa samozrejmé a prirodzené, lebo raz zarába jeden, a raz druhý.

Láskou vášho života bol údajne Jaroslav Laifer, váš druhý manžel...
Ťažko povedať. Veľmi som ho ľúbila, ale rovnako som ľúbila aj Ladislava Zacharidesa. S ním som žila 30 rokov a s Jaroslavom, žiaľ, len päť. Na doktora Laifera aj na doktora Zacharidesa myslím neustále rovnako intenzívne. Obaja boli moje veľké lásky, tak neviem povedať, koho som ľúbila viac...

A viete ich porovnať ako mužov?
Doktor Laifer bol pre mňa vzorom. Bol lekárom, hovoril niekoľkými jazykmi a bol nesmierne vzdelaný. Ja som bola mladá, mala som len dvadsať rokov. Obdivovala som ho. Po jeho odchode som bola dlho sama, vydala som sa až po siedmich rokoch. Do Ladislava som bola veľmi zaľúbená, nevidela som a nepočula. Ale bol to iný druh lásky. Obaja boli súčasťou môjho života, pochovala som ich na rovnakom mieste a keď nastane môj čas, pôjdem tam za nimi...