Nela Pocisková prehovorila o svadbe s Filipom: Deti už povedali svoje! (ROZHOVOR)

Ste multifunkčná žena. Spievate, ste herečkou, tancujete... Čo je vám najbližšie?
Teraz som v období, kedy bilancujem život a trošku ma mrzí, že som viac nerobila hudbu, lebo to je to, čo najviac milujem. Je pravda, že moja cesta bola iná. Nehovorím, že bola zlá. Bola taká, aká má byť a všetko sa deje tak, ako sa asi má diať. Ale za posledné roky, teda asi v čase, keď som sa vracala do práce z materskej, som chcela viac spievať. Dostala som však televíznu ponuku a zistila som, že pri dvoch malých deťoch a sedemnástich natáčacích dňoch za mesiac už nezostáva veľa času na hudbu. Takže keď sa mi po štyroch rokoch podarilo dať dokopy album a vydať ho, sa z neho extrémne teším. Je to niečo, čo je naozaj moje, nikto mi to nezoberie a ani mi nemôže povedať, ako to má vyzerať a ako to má znieť. Tak si hovorím, že škoda, že som nešla viac touto cestou. Ale na druhej strane, televízna výroba je istota a potrebujem niečo, čo by ma živilo.  

Hudba je teda u vás na prvom mieste. Vy ste však aj dobrá tanečnica...
Milujem tanec. Vlastne hudba, herectvo aj tanec ma veľmi bavia a ak mám projekt, ktorý stojí za to, nemám potrebu nad ním váhať. Všetky tie tri zložky ma napĺňanú možno aj preto, že som svoju kariéru začínala práve muzikálom a ten je nie len o speve, ale aj o tanci a herectve. Tak sa nebránim ničomu.
 
Kedy ste začali tancovať?
Keď som bola ešte len dievčaťom. Začala som s ním dosť nevšedne. Chodila som s bratom na karate a v budove, kde sme mávali tréningy, prerobili nejaké priestory a začala v nich trénovať tanečná skupina, volali sa Baby street girls. A ja som u nich začala tancovať hip-hop. Potom som ho tri roky tancovala u Laciho Strika. A to si myslím, že o mne nikto nevie... Takže mám vlastne hip-hopové korene...

A čo karate? Našli ste sa v ňom?
Vtedy ma bavilo, ale nič si už z neho nepamätám. Teda myslím si, že by som asi v tejto chvíli pred útočníkom utekala.
 
Nemyslím si, že ste všetko zabudli...
Samozrejme, že nie... Pamätám si dokonca aj zopár názvov chmatov a chvatov. Telo na všetko nezabudne a niekde v mozgu to mám určite uložené tiež. Karate mi však dalo sebadisciplínu a dalo mi aj sebadôveru a silu. Chýba mi však tréning...
 
Napriek tomu máte závideniahodnú štíhlu a vypracovanú postavu...
Veľa ľudí sa ma pýta, že čo robím a čo cvičím. Ja ich však musím sklamať, lebo v skutočnosti takmer nešportujem. Podľa mňa môjmu telu stačí veľmi málo na to, aby vyzeralo dobre. Volá sa to myslím svalová pamäť... Tak sa mi stačí sa občas trochu „pohýbať“ a telo si to zapamätá a vytvorí si sval... 

Vraj rada jazdíte na koňoch...
Áno, milujem kone a chodím si aj zajazdiť. Občas sa sama seba pýtam, kedy to vlastne stíham a odpoveď je, že to nestíham... Aj keď mi jazdenie pomohlo počas práce, keď sme natáčali seriál Ranč.

Máte vlastného koňa?
Nemám, ale vlastniť ho bolo vždy mojim snom a ešte stále je. Ale čím som staršia, tak si viac uvedomujem, že to nie len tak. Je to obrovská starosť. Lebo kúpa koňa je najlacnejšia záležitosť. Potom je tam veterinár, očkovania, kováč, ustajnenie, krmivo a veľa iných „drobností“ a samozrejme je to aj guľa na nohe, lebo kôň nemôže byť neustále zatvorený v boxe... Viem aj, že mám malé deti ktoré chodia do školy, majú krúžky aj domáce úlohy a to je pre mňa prioritou. Keď už budú deti samostatnejšie, tak si možno koňa kúpim. Lebo kone milujem, ale zatiaľ na kúpu koňa ešte nenastal správny čas! 

A kedy ten čas príde?
Keď mi úplne preskočí, odídem od herectva a budem žiť niekde mimo ľudí na ranči.
 
Keď spomínate bývanie, vy máte jeden rozostavaný dom. Kedy sa budete sťahovať?
To nikto nevie, ale ak dovolíte, toto je téma, na ktorú sa nechcem rozprávať, lebo vždy poviem niečo, čo by bolo vhodné nechať si pre seba...

Ste veselá kopa, ale váš partner Filip Tůma je ešte väčším „vtipálkom“. U vás doma musí byť poriadne veselo...
Viete, že ani nie? Doma sme úplne normálni, lebo prídeme z práce úplne vybití. Filip dokáže byť síce veľmi vtipný a s deťmi tiež vyvádza rôzne šibalstvá a vedia sa spolu poriadne jašiť, ale zvyčajne chceme mať oddych a pohodičku.

Priblížte nám teda váš bežný voľný deň...
Najkrajší je, keď sa môžeme zobudiť a dať si spolu raňajky. U nás je už aj toto veľká výhra. Pred tým musí ísť niekto vyvenčiť psa a potom, keďže Filip je dosť mestský typ a je to vidieť aj podľa rozostaveného domu, ideme ako rodina do mesta na kávu. Prejdeme sa po meste, aj keď ja by som išla radšej niekam do lesa k ohňu a špekáčikom.

Ste teda úplne rozdielni. Robíte vo vzťahu kompromisy?
Bez nich sa to nedá. Zdá sa, že sa nám podarilo nastaviť sa na rovnakú vlnovú dĺžku aj napriek tomu, že sme naozaj každý úplne iný. Je až neuveriteľné, ako dlho nám trvalo vybalansovať náš vzťah a naučiť sa robiť správne kompromisy. Ale dnes sa dopĺňame a občas dokonca Filipa presvedčím, aby sme do lesa naozaj išli. A neuveríte, je s tým v pohode.

Čo vás naučil Filip?
Naučil ma naozaj žiť. Ja som totiž dovtedy, ako som ho stretla, brala život veľmi vážne. A on prišiel do môjho života ako také svetielko. Proste som si uvedomila, že život nie je len o povinnostiach a začala som sa tešiť aj z maličkostí. Lebo dovtedy som mala na seba príliš veľké nároky a bola som schopná si vytvárať stresové situácie aj sama. A ja som mu prišla asi do života preto, že jemu bolo všetko úplne jedno, tak som mu „naordinovala“ do života trochu zodpovednosti. Teda minimálne keď som mu porodila dve deti.  

Dočkáme sa niekedy aj vašej svadby?
Pred pár dňami, keď sme boli všetci v aute, sa ma dcéra Lianka pýtala, prečo sme sa nezobrali. A ja som jej povedala, že u nás to bolo celé opačne. Chceli sme svadbu, ale narodila sa ona a neskôr Hector...  A viete, čo Lianka na to? Že to takto nemôžeme robiť!
 
Ako ste zareagovali?
Spýtala som sa jej, či sa teda máme s ockom zobrať a ona mi povedala, že áno. Takže nemáme na výber a mali by sme to dať v krátkom čase naozaj doporiadku. Problémom len je, že čas neskutočne letí. Obaja máme toľko práce, že svadba ide akosi mimo nás. Tým, že máme spolu dve deti, nás vnímam ako rodinu aj napriek tomu, že nie sme zobratí a nemáme oficiálny papier. Patríme k sebe, takže nateraz svadba nie je témou našich dní...