Noël Czuczor naozaj nie je z cukru: Vykydá aj hnoj!

Keď ste sa dozvedeli, že nový seriál budete točiť v prostredí ranča, potešilo vás to, alebo ste cítili aj nejaké obavy?

Napriek tomu, že som mestský typ, mám veľmi rád prírodu a ešte viac zvieratá. Bolo to nadšenie, tešil som sa na kone, tešil som sa na nové skúsenosti, ktoré sa okolo nich naučím. U mňa teda obavy neboli, naozaj nie.

Čo ste sa teda naučili?

Pracovať s tými koňmi. Človek má často pocit, keď pozerá nejaký film alebo seriál, že je to veľmi jednoduché. Bolo podstatné sa naučiť nielen sedieť na tom koni a jazdiť, ale naozaj vedieť, ako narábať s koňom, ako sa o neho postarať, ako mu dať jedlo, ako ho čistiť, ako odstrániť… hm, hovienka, ako čistiť kopytá, to všetko nás naučili. Pred každým tréningom sme si priviedli svojho koňa, očistili ho, pripravili, nasedlali a učili sme sa. Bolo to ťažké, ale bolo to skvelé.

A čím vás ešte zaujal tento projekt?

Má v sebe obrovské množstvo kúzla. Kúzlo je v živote veľmi dôležité, či už hovoríme o tom doslovnom alebo nejakom obraznom, že si všímame drobnosti v živote, z ktorých sa vieme tešiť alebo si v niečom nájdete ten kúsok kúzla, to je ingrediencia, ktorá je veľmi podstatná pre mňa.

Čo bolo pre vás najkrajšie na tejto práci?

Je toho veľmi veľa. Na jednej strane tá ľudská práca pred aj za kamerami a na druhej strane to prepojenie so zvieratami. Boli našimi plnohodnotnými partnermi. Bolo to výnimočné.

Aj ste si vytvorili špeciálne puto s niektorým z tých zvierat?

S niekoľkými. (smiech). Často som počas obedovej pauzy zobral tie ich dobroty a išiel som pozdraviť jedného, druhého, tretieho. Zoznamoval som sa s ďalšími. Mňa veľmi baví rozprávať sa so zvieratami, takže sme si pokecali. (smiech) Aj keď iba jednostranne. A bolo to super. Veľmi mi to pomáhalo, bolo to veľmi, veľmi príjemné trávenie času.

Bola to asi aj taká psychohygiena v rámci tej ťažkej roboty okolo.

Určite. Lebo všetci tí, ktorí milujeme zvieratá, vieme, že nie je nič také ako to puto. Či už je to nejaké dočasné puto, lebo viete, že to nie je vaše zviera, alebo je to vaše zviera, ktoré patrí do vášho života. Pre mňa osobne nie je nič krajšie v tých interakciách, v tých pocitoch, ktoré to vyvoláva v človeku. Ale samozrejme viem, že všetko má svoje limity a samozrejme som to nepreháňal, lebo predsa len aj tieto kone sú profesionáli, ktorých nemôžete stále len hýčkať. Pretože musia byť pripravení na tú prácu, ktorú tiež robia. Ale zároveň si neviete pomôcť, sú to úžasné tvory.

Vaša postava vyznieva ako taký zasnívaný romantik. Vy ste spomínali, že máte radi tú mágiu, kúzlo, takže v čom ste si podobní?

Je mnoho vecí, v ktorých sme si podobní, ale potom sú tam opäť veci, ktoré nás rozdeľujú. Dovolím si myslieť si o sebe, že sme obidvaja veľmi lojálni, ale on tak hľadá svoju validáciu od svojej rodiny, do ktorej podľa jeho pocitu nezapadá. A to ja možno úplne nemám. A myslím si, že tiež reaguje niekedy príliš prehnane. Ja napriek tomu, že niekedy horím veľmi vášnivými ohňami, dokážem vystúpiť a pozerať sa na veci z nejakej perspektívy a premyslieť si, ako budem konať. Nevedel som to možno vždy, ale viem to.

Povedali ste, že na rozdiel od vás on si hľadá miesto v rodine, kde úplne nezapadá. Vy ste takéto nezažili?

Zažil, myslím, že zažívame to všetci. Ale prestal som hľadať validáciu od svojho okolia a poznám svoje miesto, poznám svoje mínusy a plusy. Nie som dokonalý a stále sa učím, čo ma baví, aj v tej práci, aj v živote. Vekom a skúsenosťami sa človek upokojí trochu a uvedomí si, čo je to také pevné miesto pod nohami. Je to malý krok, ale je to zásadný krok v nejakom vnútornom nastavení a upokojení.

Vy ste už viackrát spomínali šikanu v detstve. Prečo sa vám to dialo?

Myslím, že je to taký typický príbeh, keď niekto možno trochu vytŕča… Ja som vždy bol svojím spôsobom zvláštny, bavili ma veci, ktoré neboli veľmi detské, či už to boli filmy alebo knihy, alebo spôsob môjho uvažovania. Deti akokoľvek vedia byť štedré, prirodzené a veľmi hravé, vedia byť aj veľmi kruté, pretože ešte nemajú nastavené žiadne mantinely a je to také zvláštne skúšanie, čo sa dá, čo sa nedá. Určite sa to na človeku podpíše, ale myslím si, že nemalo by nás to zadefinovať. Môžete sa rozhodnúť, že vás nebude definovať nejaká negatívna vec – nie je to ľahké, ale je to možné.

Boli to teda len nejaké posmešky alebo aj niečo vážnejšie?

Boli to posmešky, myslím si, že medzi deťmi sa vždy strhne aj k nejakej fyzickej veci, ale nebolo to nič extrémne. Našiel som si svoje miesto, takže je to fajn.

Vy ste vlastne nemali takú priamočiaru cestu, že by ste hneď študovali herectvo…

Áno, ja som študoval obchodnú akadémiu. Po strednej som vedel, že nechcem ísť na ekonomickú vysokú školu, lebo som cítil, že to nie je možno pre mňa. Ale moja prvá práca bola vlastne v takej zahraničnej, nadnárodnej, veľkej firme, kde som pracoval viac ekonomickým smerom. A potom sa nejako pritrafilo, že som zistil, že aha, ja naozaj môžem skúsiť to, kam ma to ťahá. A stretol som ľudí, ktorí ma v tom podporovali, ktorí sa tomu venovali a zrazu sa tie obzory rozšírili a začalo to nadobúdať taký charakter skutočnosti. Tak som skúsil tú vysokú školu, vzali ma a dnes sme tu a rozprávame sa o projekte, ktorého som súčasťou. Keď si to takto človek prehrá v hlave, je to pekné, zaujímavé a také zimomriavkové.

Keď ste sa z toho ekonomického zaradenia rozhodli ísť na prijímačky na VŠMU, mali ste aj nejaký plán B, keby to nevyšlo?

Nie, plán B neexistoval. Čo je súčasťou mojej veľmi spontánnej, možno prchkej povahy. Ale možno som spravil dobre, možno, keby som mal plán B, tak by ma to ťahalo aj zbytočne k tomu alebo k tej realite, že čo ak niečo... Keď si na to spätne spomínam, mám pocit, že som dovolil snívaniu preraziť. A možno, že aj to malo niečo spoločné s tým, že sa to podarilo.