Rozvedená Dagmar Sanitrová: Tretiu svadbu nepotrebujem!

Čo vám príde prvé na um, keď sa povedia osemdesiate roky?

Moja mladosť. V osemdesiatom druhom som končila gymnázium a vzali ma na Vysokú školu múzických umení. Buď sme boli strčení v škole alebo v divadle. Samozrejme, že boli aj také tie mladícke všelijaké vylomeniny trošku.

Keď sa obzriete do minulosti, čo vám príde také fajn, že by ste aj boli rada, keby sa to vrátilo?

Ja si myslím, že v dnešnej dobe je ten obrovský informačný tlak, väčšia záťaž na psychiku. Veľa vecí sa v podstate nezmenilo, lebo žijeme svoje životy, tie emócie, vzťahy, stále riešime ako ľudstvo dokola to isté. Ale ten informačný tlak na psychiku, pokiaľ si nedáme na to pozor, je väčší a potom sa uťahujeme viac do tých svojich bublín.

A čo z 80. rokov je také, že by to naozaj malo zostať v minulosti?

Určite tie ostnaté drôty. Ja si pamätám, že som mala syna v bruchu, ten sa narodil v deväťdesiatom, a my sme aj s mojou mamou, ktorá bola nadšenkyňa toho obdobia, chodili štrngať každý deň na námestie.

Ako ste prežívali materstvo už v tom období uvoľnenia?

Bolo viac vecí, ktoré som dostala. Syn sa narodil skôr, varievala som mu sójové mlieko, lebo bol alergický. Takýchto alternatívnych potravín vtedy ešte nebolo toľko. A potom už dcéru som mala o osem rokov neskôr a už trošku sme mali k dispozícii ako mamy viacej. Dokonca si myslím, že už boli aj tie plienky, čo sme nemuseli vyvárať. Takže bolo trošku lepšie.

Osemdesiate roky sa viažu aj s tou neslobodou. Vy osobne ste ju v niečom pociťovali?

Musím povedať, že ani veľmi nie. My sme žili naozaj svoj študentský, kúzelný život. Mala som sestru v zahraničí, ale oficiálne vysťahovanú, oni neutiekli, tak som nepociťovala nejaké tlaky alebo nejakú perzekúciu. Snáď iba raz ma prišiel domov vypočúvať príslušník, keď sme mali ísť so školou do Francúzska. To si pamätám, že zisťoval, či tam mienim zostať. Ja som ale človek, ktorý ani v päte nemá, že by žil inde ako doma. Ja som taký domácky človek.

Pre tých, čo boli iba deti alebo ani nežili vedy, je to až neuveriteľné, že sa takto žilo.

Mala som ešte jeden nepríjemný zážitok spojený s tým, ako boli chránení istí ľudia. Pamätám si, že vtedy sme sa presťahovali na úplne nové sídlisko do Dúbravky. A musela som začať chodiť do novej základnej školy. Bol tam jeden súdruh učiteľ, o ktorom sa pošuškávalo, že je bývalý partizán. A evidentne kvôli tomu mu prešlo aj to, že sa správal neskutočne k žiakom. Zväzky obrovských kľúčov im hádzal do hlavy. A keď mojej spolužiačke obúchal hlavu o stenu, tak ja som povedala, že koniec. Bola som piatačka a povedala som mojej maminke, že ja sa tam nevrátim, ani keby čo bolo. A radšej som každé ráno cestovala hodinu a pol v natrieskanom autobuse do mojej starej školy.

Ste dvojnásobná mama a hrávate mamy aj v seriáloch. Napríklad v Búrlivom víne ste boli taká dosť nepríjemná matka. Akou mamou ste sa snažili byť doma?

Každá mama chce byť dobrá mama. A každá si pod tou dobrou mamou predstavujeme niečo iné. Robíme, čo sa dá, čo odkukáme od svojich rodičov a niektoré vzory nechceme opakovať. To, akou mamou som sa nakoniec stala, to by museli asi zhodnotiť moje deti.

Mali ste aj nejaké také zásady, aká matka nechcete byť?

Určite áno. Ale nikto sme sa neučili byť mamou, ani otcom. A tak iba cestou zisťujete niektoré veci. A teraz už viem, v tomto veku 62 rokov, že niektoré veci by som robila inak. Ale jedno môžem povedať a prehlásiť, že svoje deti som milovala a milujem. Vždy tam bola táto motivácia. A dodnes, chvalabohu, to tak máme, že deti mi môžu aj otvorene povedať, že sa im niektoré moje správanie nepáčilo. Nie som ten rodič, ktorý by sa neospravedlnil. Ja sa ich opýtam, či mi to môžu odpustiť. Lebo vždy každý konáme len to, čo vieme v tej chvíli a myslíme si, že je to najlepšie.

Vaše deti asi umelecké gény nepodedili. Alebo podedili a rozhodli sa pre inú cestu?

My sme žili takú dobu, že inak sa nedalo, nemali sme deti kam odložiť, tak chodili do divadla. Syna som vláčila do divadla a raz jedna, raz druhá mi ho strážili. A to bolo jedno, keď aj mal teplotu, alebo kašlal, alebo prišiel aj so zapálenými ušami. Raz sme mali generálku a režisér mi dovolil normálne mať ho na chrbte v jednej scéne, lebo proste nechcel byť s nikým. Takže sme si to odohrali, spoločne sme ho povarovali. Ale on nakoniec divadlo veľmi nemusí, nemá rád ani, keď je veľa ľudí. Nemá rád, keď ma spoznávajú ľudia. On sa tak utiahne. A dcéra, to je pani umelkyňa, pracuje vo filmárskej branži. Tá si to naopak užívala, ona je taká trošku extrovertnejšia.

Už ste spomenuli, že dcéru ste mali neskôr. Ona vás tak udržala v tom mladíckom zmýšľaní? Lebo stále pôsobíte, že rozumiete aj tým mladým.

Ďakujem pekne, áno. To je aj tým, že mám mladých ľudí rada. Veľa sa pohybujem medzi mladými ľuďmi. Ju som mala ako 36-ročná. A to je niečo, čo vám nedovolí sa zastaviť. Ona mi aj povedala: Mami, neopúšťaj sa. Takže z tohto pohľadu je to veľmi dobré.

Deti už máte dospelé, stali ste sa už aj svokrou a starou mamou?

Áno, som aj svokra a som aj babička. Mám 7-ročného vnuka, ktorý je prváčik v škole.

Ako si užívate túto úlohu?

Veľmi, pretože to nie je taká zodpovednosť, nemáte taký tlak, nemusíte tú domácnosť organizovať, navariť, oprať, vyžehliť a riešiť úlohy. Ja si už užívam len to, že som babička a som podávačka futbalových lôpt, lebo môj vnuk miluje futbal, takže ma donútil hrať s ním.

Tá pozícia svokry je veľakrát terčom, vtipov, ale keď si ako matka dokážete s deťmi rozumieť, asi nebudete zlá svokra.

Keby sme sa mojej nevesty opýtali, tak hádam by som nebola zlá svokra. Ale prvýkrát som v úlohe svokry a to samozrejme tiež prináša svoje. Ale čo som sa naučila, je mlčať, nestarať sa. Na čo by som sa starala? Môžem poradiť, keď si moju radu vypýtajú, inak nie.

Vy ste dvakrát rozvedená a mnohí ľudia to berú ako prehru. Ako ste prežívali tieto obdobia?

Nie ľahko. Ani jeden z tých rozvodov samozrejme nebol ľahký. Ale stalo sa. Všetky, keď sa vydávame, tak si myslíme, že to bude navždy. Ale stane sa nám to. Bodaj by sa nám to nestávalo, už aj kvôli deťom, aj kvôli ostatným veciam.

Máte momentálne niekoho po svojom boku?

Mám. Som v dlhodobom stavu s priateľom z mladosti. Takže snáď to aj doklepeme.

Nad treťou svadbou asi už neuvažujete.
Nie, nie. To nepotrebujeme.