Speváčka Jadranka Handlovská: Nie, nemám mladého milenca! Je to... (ROZHOVOR)

Máte novinku v podobe 14 cédečka. Čo na ňom nájdeme?
Moje nové piesne a mnoho krásnych vecí napríklad skladbu Žiť je nádherné, podľa ktorej sa volá aj samotné cédečko, veľa slovenskej tvorby, ale aj rezké a rýchle balkánske piesne a ako bonus dva vianočné texty s krásnou hudbou. Tie sú mojou prvotinou, lebo sa chystám na vianočné turné naprieč Slovenskom. Žiť je nádherné je samostatné cédečko v poradí, takže aj v jeho prípade platí, že najväčšie hity sa stávajú hitmi, až keď ich majú ľudia napočúvané a páčia sa im.  

Dočkáme sa aj pätnásteho albumu?
Samozrejme, už na ňom pracujem. Len nemôžem robiť všetko naraz, lebo práce mám naozaj neúrekom. Vystupujem síce zvyčajne len piatky, soboty a nedele, ale blíži sa koniec roka, čo pre nás, umelcov, znamená viac práce. V každom prípade, plánujem pätnástku, ale nepoznám ešte termín, lebo mám pred sebou ešte niekoľko klipov a najmä si chcem ísť niekom oddýchnuť.
 
Predpokladám, že do tepla..
Áno, ale nie je to až tak jednoduché, lebo doma mám záväzky v podobe mačacieho „mančaftu“. Tento rok nám zomrel 19-ročný kocúrik, ale stále máme 7 mačiek. Ale našťastie mám rodinný dom s veľkou záhradou a oni majú svoje zázemie s kúrením v rámci domu a samozrejme výbeh, takže je to o čosi jednoduchšie.    

Zachraňujete mačky, alebo dávate prednosť tým s rodokmeňom?
Keď mi príde smutno, niečo zachránim. Ale väčšinou sa ku mne dostávajú náhodou. Napríklad jedna slečna nemohla mať pri svojej starej mačke mladú čiernu, lebo ju terorizovala. Tak som si ju zobrala. Už som mala pocit, že máme dosť mačiek, ale susedia si zadovážili dve mačiatka a keďže ja som zvyčajne doobeda doma a oni sú v práci, začali chodiť k nám. Tak teraz žijú u nás a občas zavítajú aj domov k susedom. Zatiaľ to však vyzerá, že už budú moje.  

Kedysi ste boli osamelá, teraz už nie. Nehovorím samozrejme o mačkách, ale o vašich „adoptívnych“ deťoch Enzovi a Silvii, s ktorými žijete pod jednou strechou už takmer rok.
Enzo a Silvia sú manželmi a sú to úžasní ľudia. Každý deň mi robia radosť a starajú sa o všetko. Silvia má svoj kozmetický salón, tak sa mi stará o vlasy aj o pleť a pomáha mi v domácnosti. Enzo je zasa muzikant, hrá na harmoniku. Ozvučuje ma na koncertoch, tak je z nás už taký rodinný klan.
 
Enza už vraj považujete za svojho adoptívneho syna a chystáte sa mu dať svoje priezvisko.
Áno, je to tak. Zatiaľ sa tak nazývame len cvične (on už dokonca svoju stavebnú firmu napísal na meno Enzo Handlovský), ale keď sa k tomu dostaneme, tak sa to možno aj podarí. Oficiálne to však ešte musíme dopapierovať s právnikmi a na to teraz nemáme čas.  

Na koncerty chodíte v trojici?
Zvyčajne áno, až na zopár výnimiek - najmä počas týždňa, napríklad keď Silvinka musí pracovať v salóne. Ale tým, že je už aj mojou manažérkou, som veľmi rada, keď cestujeme všetci. Enzo stavia aparatúru a skúša zvuk, Silvinka robí manažérke veci a stará sa o môj vzhľad. Máme to teda tak prerozdelené, že každý vie, čo má robiť.  
 

Pripomeniete nám, ako ste sa s Enzom a Silviou stretli?
Je to veľmi prozaické. Robím veľa súkromných narodeninových párty, svadieb a iných rodinných aj firemných osláv a Silvinkina mama oslavovala narodeniny. Počas oslavy som sa dlho so Silvinkou rozprávala. Hneď som z nej cítila, že je veľmi komunikatívna. A príjemná. Po narodeninách za mnou prišla s tým, že by ma nerada ľudsky stratila a že či by som k nej neprišla aspoň raz za mesiac na kozmetiku. Aby sme sa porozprávali, zašli si spolu na kávu... Neskôr som mala zdravotný problém a nechcela som o tom nikomu hovoriť. Odviezla ma do nemocnice sanitka a keď sa Enzo a Silvinka dozvedeli, že som hospitalizovaná, prišli za mnou. A tam to nejako vzniklo, lebo mi sestrička povedala, že ma na chodbe čakajú moje deti.  

Ako ste zareagovali?
Veľmi ma to prekvapilo, lebo každý o mne vie, že deti nemám. Lenže oni boli neustále pri mne až kým sa mi nepolepšilo. Prirástli mi k srdcu a dnes už spolu žijeme normálny rodinný život.
 
Netúžili ste niekedy po vlastných deťoch?
Vždy som deti chcela, ale milovala som javisko, milovala som ľudí a svoju prácu. Vedela by som, že keby som mala dieťa, trpelo by, lebo by so mnou muselo cestovať po vystúpeniach, alebo by som ho musela zveriť do rúk pestúnke. Veď som robievala aj 15-20 vystúpení mesačne. A to by sa skutočne nedalo. Tak som to nechala tak, ale tam ten zhora to vymyslel úplne geniálne. Takže nie len že mám dnes syna, ale mám aj nevestu.  

Ako by ste zareagovali, keby vám vaši dvaja mladí povedali, že čakajú dieťa?
Bolo by to úplne v poriadku. Ak by prišlo do našej rodiny bábätko, tešila by som sa a užila by som si to zasa úplne inak. Som človek, ktorý berie všetko, čo mu osud a život ponúknu. Teda ak sa mladí rozhodnú, že chcú mať dieťa, zoberiem to úplne v poriadku.

 Čo hovorilo okolie, keď ste si domov nasťahovali dvoch v podstate cudzích ľudí?
Spočiatku sa na mňa mnohí pozerali tak akosi spomedzi prsty. Ale v novembri bude rok, čo spolu žijeme. Doteraz sme nemali žiaden konflikt. Myslím si, že všetko je vec komunikácie. A čo ľudia? Stalo sa mi, že keď som bola vonku len s Enzom, pozerali sa na mňa a asi si mysleli, že mám o 30 rokov mladšieho frajera. 
 
A čo vy na to?
Nerobila som si z toho nič. Lebo keby som sa mala nad všetkých pozastavovať, nerobila by som nič iné. Dokonca až teraz mám pocit, že ľudia sú na mňa nahnevaní, lebo som konečne šťastná. Keď som bola sama, všetci hovorili, že sa viem o všetko postarať, všetko urobím. Teraz, keď mám dôvod na šťastie, čudujú sa a tvrdia, že Enzo nebude nikdy mojim synom. Vážne neviem, o čo ľuďom ide... Ale našťastie ma väčšina ľudí berie ako bezprostrednú osobu a prijímajú to normálne... 

Máte veľký dom. Kto v súčasnosti u vás najviac upratuje a kto je rodinným šéfkuchárom?
Deti doma jedia veľmi málo. Ako podnikatelia sú naučení počas dňa len „dzobať“ a to ma dosť hnevá. Počas kovidu som sa totiž naučila aj piecť a rada varím. Ale nebudem variť len pre seba, tak je oveľa jednoduchšie stravovať sa v reštauráciách. A keď ideme na vystúpenia, tiež sa stravujeme len v reštauráciách.  

A čo upratovanie a údržba domu?
Ja toho už veľa nenaupratujem, lebo Silvinka tých takmer 300 metrov štvorcových zvláda takmer sama. A verte, že je tam čo robiť, najmä keď máme doma mačky. Tie sú síce aj vonku, ale keď naprší, odtlačky labiek sú všade. Tak nerobíme nič iné, len umývame podlahy...