Z výstrednej modelky decentná hlásateľka: Kamera je potvora, hovorí Tekelyová

Prečo ste sa rozhodli pre profesiu hlásateľky?

Profesia televíznej hlásateľky vstúpila do môjho života až po promócii na Právnickej fakulte. Úplnou náhodou. Kamarátka z rozhlasu ma nahovorila na konkurz, ktorý vypísala STV. Hlásateľky boli idoly, módne ikony, ale mne sa páčilo, že tam bol aj kus žurnalistiky. Mala som voči tejto profesii veľký rešpekt, povolanie hlásateľky bolo populárnejšie ako herečka. Z obrazovky sa divákom prihovárali každý deň, a televízia bola jedna pre 15 miliónov divákov, teda jej dosah bol bezbrehý.

Čo sa od vás vyžadovalo?

Hlásateľstvo sa ako odbor neštudovalo na žiadnej škole, spájalo prvky herectva a žurnalistiky. Potrebný bol samozrejme vysokoškolský diplom, dokonalá znalosť slovenského jazyka, široký všeobecný rozhľad a talent. Na kamerové skúšky bola potrebná odvaha verejne vystupovať, fotogenický vzhľad, mikrofonický hlas, ale aj empatický, prirodzený, presvedčivý prejav.

Precitla som až vo foyeri STV, bolo tam toľko dievčat ako dnes na súťaži Superstar. Prihlásených bolo vtedy 3,5 tisíc uchádzačiek. Čakal nás maratón testov zo slovenského jazyka, všeobecného rozhľadu, IQ testov, skúšok na stresovú zaťaž. Poriadne sito. Do posledného kola - na kamerové skúšky nás zostalo len pár. Dodnes neviem, ako som všetko zvládla a už vôbec nie, ako som to vyhrala.

Čo pre vás bolo najťažšie na konkurze?

Skúsenosti pred objektívom som mala ako modelka, ukázalo sa však, že kamera je väčšia potvora, než som si myslela. Hovorilo sa dokonca, že kamera sa správa ako živá, že si musí na novú tvár zvyknúť. Mala som trému. Zvlášť, keď sa ma staršia hlásateľka z réžie spýtala, prečo chcem byť hlásateľka, či mi nestačia tie titulné strany, ktoré mám na módnych časopisoch. Keď mi prišiel domov list, že som vyhrala, otec povedal: „To si chceš celý život iba pudrovať nos? Ty máš na viac!“ Mala som vtedy po promócii, skončila som s vyznamenaním právnickú fakultu. Otec bol na mestskom súde prísediacim sudcom, chcel mať zo mňa sudkyňu alebo advokátku.

A pamätáte si, čo ste mali oblečené?

Pamätám si, ako ma pred kamerovými skúškami maskérky presviedčali, že mi musia natupírovať vlasy, účes na kameru vraj musí byť upravený a zalakovaný, aby vlasy neodstávali. Nosila som rovné vlasy so zastrihnutou ofinou, taký jednoduchý študentský strih. Nikdy predtým som si vlasy netupírovala. A obliekla som sa tiež jednoducho. Červenú blúzku, čiernu plisovanú sukňu a lodičky, myslím, že takýto look by obstál aj dnes. Ako modelka som bola „fanúšička“ módnych výstrelkov, nosila som minisukne, na nohách „platformy“, profesiu hlásateľky som však v módnom rebríčku vnímala ako vrchol dámskej elegancie.

Ako si spomínate na svoje prvé vysielanie?

Neuveríte, ale vôbec si naň nepamätám. Zato si pamätám, ako som chodila na hodiny dýchania, artikulácie, hlasových cvičení k prof. Eve Blahovej a na VŠMU k profesorke Ľudmile Machatsovej na hodiny interpretácie textov. Pred nástupom do skutočného živého vysielania som musela absolvovať túto prípravu. A dostávala som aj domáce úlohy, musela som doma nahlas čítať, nahrávať sa, ale keďže mala som malú Emku, tak som jej čítala rozprávky a bola z toho pre nás obe zábava. Súčasťou prípravy boli aj stáže na vysielacom pracovisku, kde som sledovala hlásateľské vstupy kolegýň.

Aj vás priamo niektorá zaúčala?

Šéf mi na zácvik pridelil už skúsenú Adku Strakovú, ktorá bola pre mňa absolútna modla. Cítila som trému, keď som prišla prvýkrát k nej do služby, lenže ona ma už v maskérni prijala s neuveriteľnou srdečnosťou. Trpezlivo mi vysvetľovala, ako prebieha hlásateľská služba, kto má na vysielacom pracovisku akú funkciu, ako sa pracuje s textom, ako sa zahlasuje porucha a dodala, že občas treba skočiť do maskérne skontrolovať mejkap a účes, aby vydržal do polnoci do konca vysielania.

Aký to bol potom pocit, hlásiť program pre toľko divákov?

Musím v tejto súvislosti pripomenúť, že neexistoval internet ani sociálne siete, v tých rokoch bola televízia najpopulárnejším médiom, vďaka tomu vznikol aj termín „papučová kultúra“. Večer prosto celá československá republika sedela pri telke, deti, mladí aj dospelí, čo si dnes už nevieme predstaviť. Pociťovala som preto obrovskú zodpovednosť za to, že sa budú na mňa pozerať milióny divákov.

Prejav na obrazovke nebol ležérny ako dnes, v interpretácii sa vyžadovala špičková úroveň slovenského jazyka, v prejave mimoriadne kultivovanosť a štylizácia bez afektu. Hlásateľka musela byť prívetivá hostiteľka televízneho večera a táto úloha si vyžadovala aj cit pre mieru. Mali sme na to aj medzi kolegyňami vtip - Nesmieš vypadávať z televíznej obrazovky.

Vy ste sa v čase konkurzu 1980 nemuseli nikomu predstavovať, všetci vedeli, že ste modelka. Bola to výhoda?

Študovala som na právnickej fakulte, žiadne hviezdne pocity som nemala. Popularita sa vtedy spájala viac so spevákmi a hudobnými skupinami než s modelkami. Je pravda, že okrem predvádzania módy som si zahrala aj vo filmoch, ale neexistoval bulvár, takže nijakú popularitu som nepociťovala.

Až neskôr, kde mi už ako hlásateľke písali diváčky listy a priložili vystrihnuté fotografie Karola Kállaya, som si uvedomila, že ženy ma dobre poznali z časopisu Móda. Keď som prišla do televízie na prvé pracovné stretnutie, šéfredaktor oznámil, že s modelingom musím skončiť. Vykonávať jedno aj druhé je vraj nezlučiteľné. Vôbec som neuvažovala, že by som všetko musela zanechať. Stalo sa. Musela som.

Aká vaša osobná vlastnosť sa ukázala byť najdôležitejšia pre túto prácu?

Z modelingu som vedela, že povolanie na očiach verejnosti vyžaduje aj niečo, čo sa nedá naučiť, ak to človek v sebe nemá. Na prvom mieste empatia, pokora, rešpekt, úcta k divákovi, a potom disciplína. Neboli čítačky, zahlásenia sme sa museli naučiť naspamäť. Text od zodpovedného dramaturga sme museli čo najlepšie interpretovať.

Mám celkom dobrý hudobný sluch, texty som sa učila ako melódiu, to mi pomáhalo. Tiež mám fotografickú pamäť, živé vysielanie je však stres, niekedy vypne hlavu. Dnes moderátori v televízií hovoria, ako príde, brbt nie je žiadne osudové zlyhanie. U nás na porade sa preberala každá chybička, pretože takú sledovanosť si dnes už nevieme ani predstaviť a s ňou súviseli ohlasy a listy. Pozitívne, nadšené, chváliace, ďakovné, ale aj hodnotiace.

Koľko času ste trávili v maskérni? Aj sa tam klebetilo?

V kolektíve krásnych žien môžu fungovať len dve protichodné emócie – kolegialita alebo rivalita. Ja som cítila kolegiálnosť a rešpekt. A maskérňa bol taký náš chrám dobrých vzťahov a skvelej nálady. Z maskérne sme išli rovno do živého vysielania, nemohli sme byť nositeľky negatívnej energie.

Maskérňa bolo zároveň také naše „pracovné spravodajstvo“, keďže sme nemali službu každý deň, tu sme sa dozvedeli vždy aktuálne novinky. Pre mňa osobne bola maskérňa aj novým pohľadom na seba - v rámci vizáže. Ako modelka som sa líčila a obliekala tak, aby vynikli mejkap a šaty, ako hlásateľka som vnímala vizáž aj šaty ako doplnok mojej práce, konkrétnej služby, dátumu či výročia.

Akú spomienku z hlásateľských čias by ste označili za najkrajšiu?

Vianoce boli vždy najkrajšie, ale výnimočnú spomienku mám federálny Silvester, ktorý som uvádzala z Prahy a na 1. január 1993, kedy som otvárala historicky prvé vysielanie už samostatnej Slovenskej televízie po rozdelení česko-slovenskej republiky.

Aký pocit vo vás vyvolala pozvánka na stretnutie po 20 rokoch?

V spomienkach u mňa na prvom mieste platí len jedno: Mať rád. Mala som možnosť pri svojej práci spoznať veľa žien, v tejto šperkovnici považujem televízne hlásateľky za líderky. Za ich vľúdnosť, láskavosť, kultivovanosť a srdečnosť. Vďaka tomu som sa s radosťou vrátila k dámam, s ktorými som prežila nádherné roky. Napĺňali sme divákov pocitom, že úcta, krása, prívetivosť má v živote zmysel a miesto. Hreje ma to aj dnes. Čím viac sa z dnešného sveta vytráca ženskosť, vľúdnosť, hodnota osobnosti, tým viac ma napĺňa radosťou, že som mala česť patriť k poslednej generácií televíznej profesie, ktorá rozdávala radosť a ľudskosť.