Ženy, peniaze aj drina. Boris Valábik úprimne o zákulisí svetového hokeja...

Menej športu si vybralo daň na jeho tele. Je síce stále tým fešným a statným obrom, na ktorého sa väčšina jeho spoluhráčov pozerala z podhľadu, ale nabral aj zopár kíl. Tak si pred časom povedal, že čo-to zhodí. Málokto si však spomína na jeho hokejové začiatky. A viete, prečo vlastne s hokejom pred rokmi skončil?

Borisov príbeh sa začína v Nitre. Mal rád šport a išiel za svojim cieľom aj napriek tomu, že rodičia ho od hrania hokeja odhovárali. Peňazí totiž nemali nazvyš a vedeli, že hokej bude aj o drine. Oporu tak mal najmä v otcovi. Tréningy začínali o šiestej ráno, tak vstávali už o 4,30. Raz jeho mama, ktorá sa starala aj o Borisových dvoch mladších súrodencov- najmladší bol vtedy len batoľaťom, nemala čas zaviesť ho na tréning. Tak sa vybral na štadión sám. Počas zimy v papučiach a na malej motorke. Keď mal 17 rokov, odišiel hrať do zámoria. Dostal sa do sveta plného peňazí, žien a drsného zaobchádzania.

Netrvalo dlho a začal hrať v NHL. Jeho prvý trojročný kontrakt mal hodnotu 400-tisíc dolárov v čistom, k tomu dostával kráľovský mesačný plat. Ďalšia zmluva mu zaručovala ročný príjem asi 800-tisíc dolárov. „Toľkoto peňazí zamáva každým, najmä keď má osemnásť rokov. Zamávala aj so mnou. Zrazu som nemal dôvod pozerať na ceny,“ povedal nám v úprimnom rozhovore pred časom Boris Valábik.
Boris priznáva, že nevedel, koľko mal na účte. Tak keby ho niekto okradol o 20 či 30-tisíc za jedinú noc, ani by si to nevšimol.

Všetko sa však raz musí skončiť. Jemu povedalo rázne stop zranenie kolena, ktoré bolo tak vážne, že ho vyškrtlo zo zoznamu hráčov. Ďalšie prišlo o krátky čas v Piešťanoch, tri dni pred jeho odchodom do švédskej ligy. Kráľovský príjem ustal a Boris musel časom načrieť do úspor.

Posvieťme si však na ženy – zlatokopky. Veď práve tie sa na úspešných športovcom lepia ako osa na med. „Ani ja som nežil v celibáte,“ priznáva bývalý športovec. Za oceánom je veľa zlatokopiek. Keď niekam s mužstvom dorazili, radodajné ženy si dali echo a prišli za nimi. „Rozhodne nešlo o fanúšičky hokeja. Niektoré z nich ani nevedeli, čo hokej je,“ hovorí s úsmevom Boris. Išlo im len o peniaze: „Vždy som sa čudoval, čo z toho majú. Jedna noc s mužom, ktorý má plné vrecká. Nič, len sex! Bez sľubov, bez záväzkov. Keď som totiž niektorú z nich pozval na hotelovú izbu, bolo jasné, že sa s ňou nechcem rozprávať a že jej nesľubujem lásku do konca života.“
Tak sa mu stalo aj toto: „Pozval som jednu zo žien na izbu. Keď som sa vrátil zo sprchy a prichytil ju pri počítači práve keď mala naťukané: ,Boris Valábik – plat,´ vyrazil som ju z izby preč.“  

Keď hral v Amerike, mal priateľku zo Slovenska. Až po čase zistil, že je s ním tiež len kvôli peniazom. Bol po operácii členku, ale jej to bolo jedno. Chcela ísť nakupovať. A keďže boli práve v Chicagu, vydala sa na známu ulicu plnú luxusných obchodov. Je dlhá jednu míľu. „Bol som mladý 20-ročný po uši zaľúbený chlapec. Tak som za ňou chodil o barlách a kúpil som jej všetko, na čo si ukázala.“ Išlo jej len o peniaze a pre Borisa to bolo ponaučenie. Odvtedy si dával na „zištné“ vzťahy pozor.
„...možno až extrémny pozor,“ smeje sa športovec. Lebo odvtedy dlho na vzťah ani len nepomyslel.

O Borisovi sa často hovorilo, že je bitkár. On to však popiera. „Nebola to moja náplň práce, bol som obrancom, tak som sa na tento nelichotivý prívlastok hneval.“ Praví hokejoví bitkári, ktorí už dnes na ľade vraj nie sú, hrali maximálne štyri minúty zápasu. Mali presne stanovenú úlohu, zvyčajne ich na ľad púšťali na konkrétneho hráča, alebo keď sa tímu nedarilo. Tréner im nič nemusel vravieť. „Vedeli, že nemajú strieľal góly ani brániť najlepších hráčov súpera. Oni sa mali biť! Práve preto som nehral štyri minúty ako oni, ale aj 22. Nedával som veľa gólov, ale pre mužstvo som bol aj tak dôležitý.“

Bitka sa však raz za čas prihodí každému. Hokej je totiž jeden z mála športov, kde sa toleruje. „Praví bitkári to však majú ťažké. Vedia, že idú na ľad, aby niekoho odrovnali,“ vysvetľuje. Výsledkom je, že mnohí si siahajú na život. Nezvládajú svoju úlohu v tíme.
Ako to teda v bitkách chodí? „Dôležitá je technika pri obrane, lebo udierať vie každý. Dôležité je, aby súper neudrel tvrdšie a viackrát ako ty jeho,“ hovorí Boris. „Údery sú fakt tvrdé. Aj ja mám kosti na hánke pravej ruky, úplne zarovnané a otupené. Keď sa biješ, udieraš holou rukou. Do prilby, plexiskla či temena hlavy. Áno, bolí to. Ale súpera viac.“

Ako sa teda cítia skutoční bitkári? Prečo si chcú častokrát siahnuť ma život? „Bežný človek si povie, že zarábajú 5 miliónov za sezónu, tak nemajú dôvod myslieť na smrť. Ale neviete, čo je za tým,“ vraví Boris. Je ťažké chystať sa na zápas s tým, že sa na ľade pobijete s dvojmetrovým sto kilovým chlapom, ktorý vám tiež nič nedaruje.
Výsledkom je, že už noc pred zápasom majú praví bitkári bezsenné noci. „Aj ja som často vedel, že ma čaká súboj len preto, že som naposledy hral tvrdo. Vedel som, že budem objektom záujmu bitkára, ktorý mi to bude chcieť zrátať. Lebo nejde o divadlo, v hokeji sa bije vždy naplno.“

Hrať vrcholový hokej sa dá len určitý čas. Každý hokejista sa teda bojí obdobia po ukončení kariéry. „Ani ja som spočiatku nevedel, čo budem robiť. Ale podarilo sa mi vkročiť do reálneho života. Postavil som dom, kúpil autá, mám zamestnanie. Je iné žiť hokejový život kedy si odtrénujete dve-tri hodiny denne, oddýchnete si a rozmýšľate nad stratégiou a zápasmi. Je to život v strese, ale bežný život je tiež náročný. „Občas sa čudujem, že všetko stíham. Ale motivuje ma to. Tak som príslušníkom polície, ale aj spolupracujem s hokejistami a pracujem na trénerskej licencii.“

Prečo Boris s kariérou skončil? „Kvôli zraneniam a strate radosti zo športu. Bez nej to nejde,“ hovorí. Napriek tomu, že hokejista trénuje len tri hodiny denne, v hlave má stále hokej. Nemôže ísť na dovolenku, nemôže sa opiť alebo len tak vybehnúť s kamarátmi na chatu. Keď ochorie, ale má zápas, nikoho nezaujíma, že ho klátia hoci aj štyridsiatky horúčky. Ľudia o tom nevedia. Vidia len, koľko peňazí hokejisti zarábajú. „Pamätám si zápasy, keď som prišiel do kabíny a v nej to vyzeralo ako v lazarete. Ľad, krv, obväzy... Polovica chalanov bojovala s črevnou virózou, niektorí mali chrípku, iní hrali so zlomenými členkami.“

Viac nájdete v našej galérii.