Zomrel Marcel Nemec. Pred smrťou si splnil veľký sen. S mamou sa vybral...

Život Marcel miloval a onkologické ochorenia ho nezastavilo. Len pred pár dňami nám poskytol úprimný rozhovor. O živote aj umieraní, aj o „mňamkošťave“ od GenerálAnjela a o svojej maminke... Ako to teda s Marcelom a jeho ochorením bolo? Zaspomínajte si na jeho život spolu s nami... 

Kedysi Marcel povedal, že si svoje ochorenie užíva: „Neužívam si rakovinu, ale túto situáciu. Mám pocit, že čo iné by som mal robiť. Ľutovať sa alebo plakať? Neviem si predstaviť, že by som zvyšný čas strávil inak, ako užívaním si každej sekundy svojho života. Lebo ja si neužívam chorobu, ja si užívam život s chorobou.“  
A to bol aj dôvod jeho nedávneho výletu do hôr: „Áno. Bol som tam s mojou maminkou. Chceli sme ísť na Lomničák, lebo mala narodeniny a ona tam ešte nebola. Vlastne ani ja som tam tiež ešte nebol. Tak sme sa tešili na spoločný výlet.“

Ten sa však vtedy nevydaril podľa ich predstáv. „Čakali sme na lanovku s lístkami v rukách a zrazu zaznel z reproduktora hlas, ktorý nám kvôli nárazovému vetru všetko pokazil, tak lanovky do odvolania pozastavili. Maminka bola smutná, ale mne to neprekážalo. Tešil som sa z toho, že sme spolu a v tej sekunde mi prebleslo hlavou, že to tak asi malo byť. A keď to nevyšlo na jej narodeniny, ktoré mala 16. januára, tak to možno vyjde na moje 8. júna,“ hútal vtedy a uvidel v jej tvári vzhľadom na prognózy, ktoré mal, obrovské šťastie a radosť...

„Lebo jedna vec sú prognózy a druhá vec je realita a chuť žiť. Sila síce z tela postupne odchádza, respektíve je to na hojdačke, ale chuť žiť mám neuveriteľnú,“ povedal Marcel. Humor mu bol vždy blízky: „Najviac milujem čierny humor a mám obrovské šťastie aj v tom, čo sa mi stalo. Nepovažujem to za nešťastie, ale za fakt. Žijem život naplnený láskou a obklopený úžasnými ľuďmi. Mám jednu z najúžasnejších onkologičiek. Ja ju volám GenerálAnjel. Ona je skutočne takým generálom. Je nasadená na tom pomyselnom bojisku a za mňa ako keby riešila všetky tie veci...“

A čo vtedy robil Marcel? Užíval si život, lebo mal inú robotu, ako bojovať s chorobou. V rozhovore nám povedal: „Dokonca som alergický na to, keď mi niekto povie, aby som bojoval. Čo mám bojovať? Proti komu? Ako? Je to nezmysel a nie som ochotný míňať energiu na boj s čímkoľvek. Úžasné na tom je, že aj moja „Generálka“ miluje čierny humor rovnako ako ja. A je úžasné, ako mi podáva aj najzásadnejšie informácie s nadhľadom a najmä pravdivo. Robí mi to dobre, lebo viem, na čom som. Keby som mal niekoho, kto by sa v podávaní informácií o mojom zdravotnom stave vytáčal a rozprával mi bludy, nebolo by to dobré. Pani doktorka mi presne povedala, čo ma čaká a čo ma neminie. A ja som si na to musel zvyknúť, lebo inak to už nebude.“
Tak sa naučil žiť s novou skutočnosťou. Sú to karty, ktoré mu rozdal Boh. Postupne si ťahal nové a nové a chcel svoju partiu dohrať až do konca.

A mal aj výraznú pomoc. Pomáhali mu ľudia: „Som vďačný za ich podporu a neuveriteľné množstvo energie, ktoré mi dávajú. Modlia sa za mňa. Je mojou psou povinnosťou hrať s tými kartami, čo mám rozdané. Bude to tá najdlhšia a najlepšie partia, akú som schopný zahrať,“ povedal nám Marcel.  Tomu ochorenie po prvý krát diagnostikovali pred viac, ako tromi rokmi. Keď sa ešte počas kovidu dozvedel diagnózu, uľavilo sa mu. Pôvodne išiel na laparoskopickú operáciu pruhu. Mal akútne bolesti. Vo chvíli, keď sa lekári dostali dovnútra, zistili, že má rakovinu. Tak povyberali, čo sa dalo a on  bol na operačnom stole namiesto plánovanej pol hodiny asi štyri hodiny. Prebral sa na áre a z tela mu trčali rôzne hadičky. Nevedel, čo sa deje. Keď mu primár povedal, čo sa udialo a nádory poslal na histológiu s tým, že čakajú na výsledky, bolo to pre neho asi najhoršie. Našťastie mal natoľko príčetné telo a rozum, že v tom danom momente nebolo pre neho  nič dôležitejšie, ako sa dať do poriadku fyzicky a byť čo najskôr na tom tak dobre, aby bol schopný zvládať čokoľvek. A paradoxne - keď mu lekári potvrdili diagnózu, uľavilo sa mu: „Lebo je dôležité vedieť pomenovať situáciu, v ktorej sa človek ocitne a postaviť sa jej. Odvtedy sa začala jedna brutálna jazda...“ zakončil rozhovor Marcel.

My mu v poslednej etape jeho „brutálnej jazdy“ želáme šťastnú cestu do hereckého neba.
Na večne optimistického Marcela si s nami zaspomínajte v našej galérii.