Spomína: „Prvý september 1958 bol pre mňa nezabudnuteľný. Bola som žiačka prvej triedy a po prvýkrát som prekročila brány našej novučičkej nádhernej školy.“ Bol to vraj okamih, na ktorý čakali nielen zvedaví prváčikovia, ale vlastne celá Lomnica.

„Konečne sme sa dočkali ozajstnej školy, lebo dovtedy boli triedy roztrúsené vo viacerých budovách po celej obci.“  Od toho okamihu pani Paulína školu neopustila len na pár rokov. Vysvetľuje: „Po deviatu triedu som tam bola žiačkou a od roku 1972 po ukončení Strednej pedagogickej školy v Levoči som sa tam bola až dodnes zamestnaná.“ V tej istej základnej škole teda dokopy strávila predlhých 57 rokov života. Z toho 48 ako vychovávateľka v školskom klube.

Pani učiteľka
Je teda jasné, že Paulína má školstvo v krvi. Aká však bola žiačka? Vzorná a vždy pripravená na vyučovanie alebo občas aj lajdáčka? „Patrila som do skupiny poctivých žiakov,“ smeje sa. „Bifľoška som nikdy nebola, ale učila som sa veľmi dobre. Bavilo ma to. Najmä slovenský jazyk a výtvarná výchova...“

d
Zdroj: Archív

Paulína chodila na základnú školu ešte v čase, keď učitelia používali pri výuke aj trstenice. Zažila takto prísne vyučovanie aj ona?
„Učitelia boli v tých časoch autoritou nielen pre žiakov, ale aj pre rodičov,“ hovorí. „Ak to bolo nutné, použili aj trstenicu, ale iba na najväčších nezbedníkov. Ja som k nim rozhodne nepatrila,“ smeje sa Pavlína a pripája spomienku na svoju učiteľku. „Nikdy nezabudnem na moju prvú učiteľku, pani Irenu Jedinákovú. Do školy sme prichádzali plní očakávaní, ale aj strachu z neznámeho. Milo nás prváčikov 1. B triedy privítala. Hneď som vedela, že sa na ňu môžem vždy s čímkoľvek obrátiť. Pozerala som sa po triede, všetko bolo také krásne a atraktívne.“