Dlhá cesta za šťastím! Vanesa Kupčová rozpráva o chorobe aj láske...

Keď mala Vanesa 13 rokov, diagnostikovali jej rakovinu štítnej žľazy. „Na to, že sa so mnou niečo deje, vlastne prišla moja mamina,“ vraví. „Ja som nič netušila, veď rakovina na začiatku nebolí.“ Jej mama však mala intuíciu. Našťastie. Lebo na rakovinu štítnej žľazy sa príde zvyčajne až keď je choroba v pokročilom štádiu.  

Vanesa však na svoj vek neprimerane veľa spala a pomaly priberala na hmotnosti aj napriek tomu, že takmer nič nejedla. „Nechutilo mi totiž jesť,“ vysvetľuje. Tak najskôr zašli na prvé lekárske vyšetrenie k endokrinologičke. Tá len povedala, že ak má potrebu spať, tak nech spí. Vanesinej mame však neprišlo normálne, že 13-ročné dieťa prespí trištvrtinu dňa. Tak ju na vlastnú päsť zaviedla k ďalšiemu lekárovi.

Vycestovali za ním do Ľubochne a tam sa dočkali diagnózy: „Pani primárka mi na štítnej žľaze objavila malú hrčku a rozhodla sa pre operáciu. Išla som na ňu s tým, že mi vyoperujú len takého malého asi pol centimetrového votrelca a polovicu štítnej žľazy a pošlú ma domov,“ vraví Vanesa. Na zákrok však čakala dva mesiace a za ten čas sa hrčka v jej tele zväčšila trojnásobne.  

Vanesa spomína: „Pred operáciou som vážila 54 kilogramov. Bola som také normálne dieťa. Ale po tom, ako mi kvôli nádoru vyoperovali štítnu žľazu a naordinovali mi ožarovania, ma museli úplne vysadiť od hormónov.“  

Práve to spôsobilo, že Vanesa začala nekontrolovateľne naberať na hmotnosti. Tak v priebehu dvoch mesiacom pribrala až dvadsať kíl...
Kým začal jej organizmus opäť normálne fungovať a produkovať hormóny, prešiel viac ako rok. „A ja som ten rok neustále priberala. Lebo keďže som mala zníženú, až takmer zastavenú tvorbu hormónov štítnej žľazy, spomalil sa mi metabolizmus.“

Časom začala so stabilnou hormonálnou liečbou. Tvrdí, že jej bolo v tom období oveľa lepšie a aj sa lepšie cítila. „Bolo to super obdobie. Začala som chudnúť, viac som sa hýbala a užívala som si život naozaj naplno. Vždy som milovala bicyklovanie, najmä to po horách. Dokonca som to dotiahla až tak ďaleko, že som začala pretekať na horskom bicykli,“ hovorí. Absolvovala dva preteky. Zo dňa na deň však prišiel „podraz“ od jej vlastného tela a zdravotný stav sa jej náhle skomplikoval: „Keď som sa jedno ráno zobudila, cítila som sa veľmi zle. Prišla som do kuchyne za mamou s tým, že asi umieram,“ spomína Vanesa. „Neskutočne mi bilo srdce, ale mamina si len myslela, že si vymýšľam a nechce sa mi ísť do školy.“ 

Vanesa však na mamu naliehala, tak vytiahli tlakomer s tým, že zoberie dcére aspoň vietor z plachát. Z výsledkov merania však boli nemilo prekvapené. Vanesa mala pulz až 170 a bolo jasné, že jej ide o život. Zavolali záchranku. „V nemocnici mi povedali, že mi zlyháva srdce následkom veľkého množstva hormónov a veľkého počtu ožarovaní počas nedávnej liečby.“ Verdikt bol neúprosný.

Na čas jej lekári zakázali akúkoľvek fyzickú námahu. „Nemohla som cvičiť a ani bicyklovať a musela som užívať lieky na podporu srdca. Bolo to ťažké. Stopka, ktorú som od lekárov dostala, mnou poriadne zamávala, lebo som sa musela zriecť aj obľúbenej horskej cyklistiky.“

Vanese sa zrútil svet a svoju frustráciu riešila posvojom: „Zatvorila som sa doma, nehýbala som sa, nanajvýš som išla do školy a z nej domov, jedla som a spala. Teda jedlo som vôbec neobmedzila a práve tu sa začalo moje opätovné priberanie...“

Časom sa teda mladá Vanesa „vyjedla“ na 105 kilogramov. „Sčasti za to mohla aj psychika. Lekári mi zakázali športovať a ja som šport milovala. Tak som len jedla a kilá sa na mňa začali postupne nabaľovať,“ priznáva.
Vanese však začal život s nadváhou prekážať. „Kopilo sa to vo mne. Ľudia sa za mnou otáčali, mali nepríjemné poznámky – najmä rovesníci a mne to vadilo. Tak som si jedného dňa povedala, že už stačilo a niečo musím so sebou urobiť.“ Vanesa totiž skúšala rôzne diéty a ani jedna nezabrala. Tak hľadala pomoc na googli...

Keď na ňu „vyskočila“ relácia žlto-modrej televízie, vedela, že je to správna cesta. „Napísala som do premien a oni ma vybrali,“ pochvaľuje si Vanesa. „Dnes viem, že to bola správna voľba, aj keď možno trochu extrémna. Prihlásila som sa koncom decembra a v januári som už absolvovala prvé točenie a to som o ňom vlastne ani nevedela. V apríli som už naplno začala so svojich chudnúcim maratónom pod vedením trénera.“

Vyplatilo sa! Vanese sa podarilo za 12 mesiacov schudnúť 50 kilogramov, teda takmer polovicu svojej hmotnosti. Priznáva, že prežívala obdobia, kedy si povedala, že už má toho dosť, ale krízu, kedy by bola rozhodnutá, že s tým nadobro sekne, vraj nemala: „Bolo viacero období, kedy som si po tréningu, keď som bola unavená na smrť, povedala, že už mi to stačí, že nevládzem toľko bojovať a som už pekná. Bolo to asi po pol roku. Ale našťastie som to dobojovala do konca.“

Vanesinou snahou bolo totiž nie len znížiť hmotnosť, ale aj vďaka znovu nadobudnutému sebavedomiu stretnúť partnera. Dnes je z nej nie len krásna štíhla mladá žena, ale je aj šťastne zadaná.

„Keď som pochudla, začalo ma baviť viac chodievať medzi ľudí. Tak sme si v jednu nedeľu, kedy bolo naozaj krásne počasie, s kamarátkou vymysleli, že pôjdeme na futbalový zápas. Hrali ho neďaleko Trnavy.“ To ešte netušila, že jedným z futbalistov bude aj jej budúci partner Dominik. „Všimla som si ho takmer ihneď,“ vraví. „Medzi ostatnými futbalistami sa vynímal. Oči som mala len pre neho a on si ma tiež všimol a to som sedela s kamarátkou na tribúne...“  

Keď si počas zápasu vymieňali futbalisti strany, podišiel k Vanese a usmial sa na ňu. Po skončení turnaja, keď sa futbalisti zberali do šatní, ju vyhľadal a oslovil. „Povedal mi, že sa mu páčil môj úsmev a či by si na mňa nemohol zobrať kontakt,“ hovorí Vanesa. Tak mu dala instagramový profil. Ešte večer si napísali...
„Odvtedy smer vlastne frajermi. Extrémne sme si sadli...“ Nečudo. Dominik je dnes Vanese oporou vo všetkom. „Rozumieme si. Chodíme spolu pravidelne behávať, ale aj do fitka. Trávime spolu vlastne všetok voľný čas...“ vyratúva Vanesa, ktorá svojho partnera stretla aj vďaka športu.