Náš syn navštevoval strednú školu. V druhom ročníku si musel každý zo žiakov nájsť firmu, v ktorej bude absolvovať povinnú odbornú prax. Manžel mu navrhol, aby si to odkrútil u jeho kolegu Františka. Ten bol veľmi rád, že môže vyškoliť mladíka, ktorý mal o všetko záujem. Povodil ho po všetkých prevádzkach v meste aj v blízkom okolí. Bol k nášmu synovi veľmi ústretový, akoby bol jeho vlastný. Nezištne mu odovzdával všetky vedomosti, ktoré získal v dlhoročnej praxi.

Rozhodli sa pre adopciu
František bol teda v práci šikovný, ale čo doma? Bol ženatý, ale na dieťatko čakali už celé roky. Vyskúšali všetky metódy, aby manželka Janka otehotnela. Každý mesiac čakali, či ich na baby teste nepotešia a neprekvapia dve červené čiarky. Ich čakanie bolo márne.

Obaja tým dosť trpeli. Najhoršie bolo, keď sa ich niekto na ulici opýtal: „A kedy už konečne budete rodinka? Alebo azda nechcete mať dieťa?“ Veď dnes sú všelijakí ľudia. Dokonca sa nájdu ženy, ktoré vykrikujú, že dieťa nechcú mať. Ale to nebol ich prípad.
Keď sa vidina ich spoločného dieťatka jedného dňa rozplynula ako bublina, rozhodli sa pre adopciu. Neviete si predstaviť, koľko je okolo toho vybavovania a potom čakania na tú šťastnú správu. František s Jankou chceli novorodenca, aby ho vychovávali ako svoje bábätko už od perinky.