Pani Terézii robí radosť dvadsaťpäť vnúčat a onedlho už viac ako tridsať pravnúčat. Starká totiž vraví, že o pár dní sa opäť rozrastie počet konárikov na rodostrome ich rodiny. Trojica ďalších nezbedníkov je už na ceste...

Cestou-necestou
„Bola som dieťa lásky, lebo moja mama bola slobodná matka. Ľudia sa na ňu pozerali všelijako,“ prezrádza pani Terézia. Mala aj brata staršieho o 4,5 roka, ktorého vychovávala stará mama. Keď sa Terka mala narodiť, rodina jej mamu vyhnala z domu. Odcestovala do Košíc a tam aj porodila: „Mama ma dala detského domova. Bola som tam dva roky, kým sa o tom nedozvedela stará mama. Zobrala si ma k sebe do Svitu.“ Po čase sa však Teréziina mama vydala a spomenula si na dcéru. Zobrala si ju k sebe, ale po čase ju opäť vrátila babke. „Išlo to stále dookola. Raz som bola tu, raz tam...,“ prezrádza Terka a vraví, že pri starej mame sa mala nádherne.

a
Zdroj: Archív

S ružovými okuliarmi
„Počas vojny som bývala vo Svite. Za ten čas nás dva razy evakuovali. Boli to ťažké a krušné časy. Dodnes sa snažím na niektoré príhody zabudnúť. Poznáte to. Na zlé sa zabudne, na dobré sa spomína,“ hovorí s úsmevom starká Terka. Po vojne v roku 1945 odišla opäť za mamou do Košíc. Tam sa vyučila za krajčírku, a keď mala osemnásť rokov, zaľúbila sa a po čase sa aj vydala.

„Bola to skôr z núdze cnosť,“ priznáva pani Terézia. „Bola som pochabá a neskúsená ako každý mladý človek. Mala som na očiach ružové okuliare, ale aj tak bolo dobre,“ prezrádza. Terka porodila desať detí, žiaľ, niektoré prežila: „Posledné štyri roky boli ťažké,“ hovorí s ťažobou v hlase. „Ale život je taký. Dvoch synov som stratila nedávno a tretieho už pred dvadsiatimi rokmi. Mal autonehodu.“