Extrémna plavkyňa Soňa: Doma som liezla do mrazáku

Soňa sa plávať naučila už ako dieťa. Aj ju to bavilo, aj sa objavili hlasy, že by z nej mohla byť profesionálka. Ale… „Nikdy som sa tomuto športu nevenovala, lebo bolo potrebné vstávať ráno a to som nezvládala,“ povedala nám úprimne.

A tak si plávanie vychutnávala len rekreačne. Rada chodila so starou mamou na Draždiak, kde sa učila plávať na stále dlhšie a dlhšie vzdialenosti. Vtedy jej ani len nenapadlo, čo za „šialenosti“ bude neskôr predvádzať pred celým svetom.

Bývalá novinárka napokon akúsi druhú etapu svojho života začala vo veku 45 rokov, teda v čase, keď sa už málokto púšťa do niečoho nového a neznámeho. „Začala som otužovať a prihlásila som sa na súťaže v zimnom plávaní,“ prezradila, ako prišla k svojej ďalšej „kariére“.

V zimnej ponuke boli preteky na 50, 100, 250, 500, 750 až 1000 metrov. Keď však chcela v zime podávať dobré výkony, musela plávať aj v lete. A vtedy sa dali skúšať aj dlhšie trate. „Plávať na diaľky ma veľmi nadchlo. Prináša to slobodu ísť a preplávať povedzme 10 kilometrov na druhý breh, keď viete, že sa môžete spoliehať na vlastné sily a nepotrebujete ani loď,“ vyznala sa.

Soňu na plávaní vo voľnej prírode lákalo hlavne to, že si môže stanoviť stále väčšie a väčšie výzvy. Preplávala zimný Dunaj aj slovenské priehrady. A potom začala premýšľať o kanáli La Manche. „Rok som nemala odvahu sa prihlásiť, predsa len, nemala som veľa naplávané,“ prezradila nám.

Nakoniec sa však odhodlala a s heslom „neskúsiš, nevieš“, sa rozhodla otestovať svoje možnosti. „Dala som sa na šialené tréningy. Preplávanie potom bolo už len čerešničkou na torte,“ vyhlásila. V roku 2023 sa vo veku 50 rokov stala druhou Slovenkou v histórii a zároveň najstaršou Slovenkou, ktorá zdolala tento kanál.

Netrvalo dlho a Soňa pomýšľala na ešte väčšiu výzvu. Zaplávať si na Arktíde. Pôvodne padla voľba na september, ale prieskum ukázal, že to nie je vhodný mesiac. „Nebol by tam už sneh a voda by bola "teplá", okolo troch stupňov. A to som už vedela, že zvládnem, to nebola výzva,“ priblížila nám.

Do ľadovej vody sa napokon ponorila v apríli. Na stránke so zoznamom plavcov svieti jej zápis červeným písmom – patrí k tým, ktorí tam plávali pri tých najnižších teplotách. Sonina hodnota je -0,83 stupňa. A vliezla tam iba v plavkách bez neoprénu.

Soňa pri tomto výkone využila sedem rokov otužovania a samozrejme, aj skúsenosti s plávaním v ľadovej vode. Ako tretia Slovenka zaplávala ľadovú míľu, teda 1,65 kilometra, vo vode pod 5 stupňov. V jej prípade mala voda 4,3 stupňa.

Keďže však vedela, že na Arktíde to bude ešte menej, zvolila aj zaujímavý typ prípravy. „Taktiež som každý deň liezla do mrazáku naplneného vodou ochladenou na 0,5 stupňa. To mi najviac pomohlo,“ priznala. Pravda však je, že mínusovú hodnotu zažila prvý raz až priamo na mieste na Arktíde.

Odhodlanú plavkyňu na extrémne podmienky pripravoval nielen tréner, ale aj mentálna koučka. „Snažila sa ma pripraviť na to, čo môžem čakať, ako sa môžem vyhnúť nejakým problémom a snažila sa ma povzbudiť,“ priblížila Soňa.

V prvom momente na Arktíde však mala pocit, že to ani nebude také náročné. „Veľmi som sa tešila, svietilo slnko a bola som taká šťastná, že som najprv tú teplotu až tak necítila. Až keď som si prestala cítiť prsty na rukách a nohách, vedela som, že je to naozaj silná káva,“ opísala.

Na to, aby Soňa mohla plávať na Arktíde, bolo potrebné mať tam doktorku, dvoch pozorovateľov z medzinárodnej asociácie a človeka, čo vedel postaviť trať, aby bola vzdialenosť presne odmeraná. Ona samotná pred oficiálnym výkonom absolvovala štyri tréningy.

Ako nám prezradila, vždy sa to prestriedalo – jeden bol ľahký a ten ďalší ťažší. Až si hovorila, že to nebude vedieť zaplávať. „Bola som pripravená na 500 metrov s tým, že ďalej sa uvidí,“ prezradila svoje myšlienky pred pokusom. Napokon zvládla kilometer.

Hoci začiatok bol optimistický, nevyhla sa Soňa ani kríze. Po 750 metroch začala hltať vodu a netušila, čo sa deje. Okamžite si spomenula na Francúzsku, ktorej minulý rok zamrzol rovnovážny aparát v uchu, čo u nej spôsobilo dezorientovanosť – netušila, či je nad vodou alebo pod ňou.

Slovenská plavkyňa tak prežila chvíľu hrôzy, napokon sa však ukázalo, že na tom nie je tak zle. „Upokojila som sa a potom to prešlo. Na poslednom 250-metrovom okruhu som už vedela, že to dokážem,“ priblížila nám.

Extrémne výkony si vždy vyslúžia veľa pozornosti. Podľa Sone je to však už len akési vyvrcholenie, tie najnáročnejšie momenty sa zvyčajne dejú v príprave. Ako hovorí, najťažšie sú vždy tréningy, ísť plávať, aj keď sa jej nechce, vojsť do mrazáku, aj keď sa hlava a telo bránia, plávať, aj keď je unavená alebo sa necíti dobre.

K nepríjemným momentom ale patrilo aj zistenie, že smrť k nej bola naozaj blízko. „Raz som plávala v priehrade, kde bola mŕtvola na dne už 14 dní,“ prezradila nám. Okrem toho ju už pri plávaní dopŕhlili medúzy, viackrát sa zranila a utrpela aj šok. Najnebezpečnejšie pre ňu bolo, keď dostala astmatický záchvat uprostred jazera. Niet teda divu, že jej rodina občas prežíva strach. „Už si trošičku zvykli, ale niekedy frflú a občas počúvam: Ženieš to na hranu,“ priznala nám.