Marián Plavec: Majster fujár, ktorý vdýchol drevu hlas. Neuveríte, čo sušil na balkóne...

Dnes už v Tomášove má viac priestoru na prácu, no paradoxne nevyrába viac nástrojov. „Je to tak, pretože sa už trinásť rokov venujem písaniu trilógie Fujary a píšťaly. Teší ma, že môžem svoje poznatky a skúsenosti, za ktoré vďačím najmä výrobcom na Podpoľaní, preniesť do kníh," hovorí. V každom diely knihy je aj CD s nahrávkami starých fujarových a píšťalových piesní, aby sa na tieto melódie nezabudlo. „Okrem toho chcem pre seba dokončiť fujaru z javora, aby som mohol po vydaní tretieho dielu publikácie vystupovať , robiť prezentácie kníh s ukážkami hry na tradičných hudobných nástrojoch."

Fujary ho sprevádzajú od roku 1978, keď sa po vojenčine v Strašiciach pri Plzni začal venovať ich výrobe. „Fujaru považujem za náš národný skvost, v ktorého hlase a piesňach je uložený život našich predkov. Pre mňa aj šuchot a vôňa hory môjho rodiska v Banskej Bystrici." Fujary sú pre neho viac než len hudobný nástroj, vníma ich ako spojenie človeka s prírodou a kultúrou nášho ľudu.

Ako s výrobou fujár začínal? Priznal, že začiatky neboli jednoduché. Chýbali mu informácie, neexistovala literatúra o výrobe ani o hre. „Musel som ísť cestou pokusov a omylov. Robil som si vlastný výskum na Podpoľaní, vyhľadával starších výrobcov. Boli to vzácne stretnutia, za ktoré im ďakujem." Pochopil aj to, že jeho poslaním je uchovať toto dedičstvo „na písme a v obraze“, ako hovorieval jeho starý otec Ján. Fujaru a fujarové piesne vnímali ako symbol slovenskej identity.

V minulosti valasi cez dlhé zimné večery vyrezávali črpáky, píšťalky a fujary. Na sviatok svätého Juraja odchádzali na salaš. „Bača si bral so sebou aj fujaru vyrobenú v zime. Keď mu drevo po štyroch rokoch vyschlo, mohol ho premeniť na nástroj s jedinečným zvukom."