Marián Plavec: Majster fujár, ktorý vdýchol drevu hlas. Neuveríte, čo sušil na balkóne...

Marián Plavec tvrdí, že najväčšou výzvou pri výrobe je vdýchnuť drevu hlas. „Najdôležitejšie je vniknúť do detailov výroby, ísť vlastnou cestou a neustále sa učiť,“ vysvetľuje. „Dôležité je najmä poznať piesne starých majstrov a tie verne prinášať ľuďom. Lebo naučiť sa vyrábať fujary nie je otázkou mesiaca ani roka. Skutočným majstrom sa človek stáva ku koncu života."

Jeho nástroje boli na FSP v Detve ocenené viackrát, vrátane prvej prestížnej ceny Instrumentum excellens v roku 1984. „Dnes si vážim Cenu obce Tomášov, udelenie titulu Majster ľudovej umeleckej výroby, ale najvyššou poctou sa stala Medaila Samuela Zocha, ktorú mi vlani udelil Bratislavský samosprávny kraj,“ vraví Marián Plavec, ktorý je hrdý na to, že jeho dielo oceňujú nielen odborníci, ale aj ľudia, ktorí chápu význam fujary v slovenskej kultúre.

Učiteľov a majstrov mal viacerých, no na jednu životnú „lekciu“ spomína obzvlášť. „V januári 1980 som bol v učení u majstra Petra Pacigu vo Vígľaši. Po návrate do Petržalky som sa riadil jeho radami. O päť rokov môj majster zomrel. Vtedy som si povedal, ak zvládnem výrobu aerofónov aj hru na nich, nenechám si to len pre seba."

Bol to práve majster Paciga, kto mu namaľoval ornament na jeho prvú fujaru: „Cez noc na ňu nakreslil svoj typický úzkolistý ornament a jeho manželka stihla vypáliť vzduchovod kyselinou. Keď som ráno vstal, na stole ma čakalo prekvapenie.
Dnes sa teší Marián Plavec aj z nového pokolenia. Bude vnúčik jeho nástupcom? „Máme prvého vnúčika Leonarda, ktorý už vníma hudbu, zatiaľ najmä rytmus. Keď trochu podrastie, nožíky a hoblíky už mám pripravené. Ak bude chcieť a ak sa ukáže, že hudbu má v sebe." Dodáva, že jeho manželka, ktorá bola baletkou, vždy podporovala jeho záľubu. „Nasmerovala ma k počúvaniu vážnej hudby. Doma mám prísnu, ale láskavú hudobnú porotu – moju manželku, ktorá teraz hráva na klavíri a troch synov, ktorí študovali hru na hoboj, klasickú gitaru a právo..."