Situácia sa zhoršila, keď môj starký pred jedenástimi rokmi prehral boj s rakovinou. Všetkých nás to citlivo zasiahlo. A každý by očakával, že najtragickejšie to bude znášať starká. Omyl! Začala sa správať, akoby ju postihla druhá puberta. Ľudia, ktorí ju poznali ako robotnú, milujúcu a láskyplnú ženu, len otvárali oči, aké monštrum sa z nej stávalo.

Sadla na lep lumpovi
Z nášho domu začala robiť holubník. A to doslova! Vodila si cudzích mužov, za týždeň sa ich u nás vystriedalo aj niekoľko. Pripadali sme si, akoby sme boli v podnájme vo verejnom dome. Starká navyše zanevrela na moju maminu. Všade nás ohovárala, že jej krivdíme a zakazujeme ,,žiť“.

s
Zdroj: Shutterstock

To, že zabudla nosiť čiernu farbu, sme ako-tak oželeli. Ale to, že sa chodila zabávať po baroch a pochybných kluboch, sa nám zdalo dosť scestné. Po pár krátkych známostiach si nasťahovala domov pána po šesťdesiatke. Invalidného dôchodcu a alkoholika. Rád sa priživoval a nechal vydržiavať. Všetci to videli, len naša starká nie. Pre ňu to bol prototyp dokonalosti. Priam modla! A nielen ona, aj pán Leo sa nám postaral o zmeravený úsmev na tvári. Nárokoval si na dom, záhradu a zariadenie, ako keby mu to všetko odjakživa patrilo.