Skutočný príbeh týranej ženy: Zlomil jej rebrá a...

Do Bratislavy prišla žiť, keď mala len 20 rokov. Chcela byť policajtkou. Na akadémii jej však povedali, že ženy neberú.

„Ani neviem prečo, ale v hlavnom meste som zostala. Zamestnala som sa ako čašníčka a zoznámila som sa mužom, ktorého priviedol spoločný známy.“
Sporadicky sa zastavil, dal si nejaký drink, kofolu. Zvyčajne mu pitie zaplatila ona. Vraj chodil vždy sám. Nezdalo sa jej to čudné. Raz ho zavolala, či s ňou nepôjde niečo vybaviť. Šiel a po ceste naspäť jej dal pusu...
Jana si spätne uvedomuje, že sa jeho správanie vyvíjalo presne podľa šablóny tyranov. Pre hocijakú hlúposť sa pohádali, pričom hádku dokázal jej partner, nazvime ho Peter, vyústiť až do krajnosti. „Vykrikoval hocičo, čo mu napadlo. Ale najmä, že som všetkému na vine ja!“  Po čase toho mala Jana dosť a povedala si, že s ním skončí.

„Zrútil sa, prosil, plakal... Priniesol mi obrovskú kyticu. A ja som mu odpustila,“ spomína. Tak to sním skúšala znova a znova. Rozchody a zmierenia. Vždy podľa podobného scenára...
Peter však pritvrdzoval a hovoril jej, že ak sa s ním rozíde, niečo si urobí. Pýtal sa, či chce žiť s vedomím, že sa kvôli nej zabil. Tváril sa, že to ide urobiť. A ona ho držala, prosila, nech si neublíži...

Prešiel nejaký čas a Peter za Janou zasa prikvitol s kyticou a ospravedlnením. Hodila mu kyticu naspäť. Zdvihol ju, dal jej ju pred tvár a... „Vrazil mi jednu, potom aj druhú, až som po jeho vyčíňaní skončila so zlomenými rebrami.“
A on? Reagoval s plačom a slovami: „Vidíš, čo si spôsobila...?“

Napriek všetkému sa s Petrom Jana nerozišla. Útoky pokračovali a končili sa vždy bitkou. „Nie fackami, vždy päsťou do tváre či do tela,“ vyratúva.
Medzitým sa zobrali. Že prečo? „Neviem, bol tam strach, zvyk, bola som naučená poslúchať... Hneď v utorok po svadbe som dostala bitku. Príčinu si ani nepamätám, vždy sa nejaká našla a vždy som bola vinníkom ja,“ spomína.  

Deti spolu nemali. Vraj on nemohol, ale Jana vždy po rodine túžila. Po čase sme si teda deti osvojili a Jana si naivne myslela, že  ich má rád.
Spočiatku to tak vyzeralo, až do chvíle, kým ho obdivovali a poslúchali. Tak ako ona, ani deti nesmeli dať najavo iný názor, alebo nebodaj nesúhlas. Najprv začal vykrikovať, potom škaredo nadávať a ponižovať. A nakoniec zbil aj dieťa a na jednej po zadku sa to neskončilo.

Raz, keď bol Peter s deťmi doma sám, zaútočil na ich 4-ročného syna. „Keď som prišla domov, muž mi povedal, že ho zbil. A že má z toho hrču na hlave. S plačom som to povedala aj v škôlke. Inokedy ho zas kopol. Keď som sa ohradila, osopil sa na mňa, že si ho len zastávam, že je nevychovaný.“

Jana si našla prácu v administratíve, vyštudovala vysokú školu. Peter bol niekoľkokrát nezamestnaný bez nároku na podporu. No stále sa sťažoval, aký je unavený, a ako musí odpočívať. Nerobil nikde, doma ani prstom nepohol. Všetky, aj mužské roboty, musela robiť ona. „Keď som potrebovala doma pracovať, nesmela som, lebo ho to rušilo. Len som počúvala, aká som neschopná, hlúpa, že neviem nič zariadiť. Keď si niečo zmyslel, muselo to byť okamžite. Všetko muselo ísť stranou. Hoci len niekde utrieť prach. Občasné pekné chvíle vystriedal neustály stres a môj pocit ničomnosti.“  

Bitiek pribúdalo a zlomenín tiež. Jana hovorí: „Nikomu som nič nepovedala. Najprv som sa hanbila, potom bála. A najmä som rezignovala. Nech si udrie, bude aspoň pokoj. Mýlila som sa. Nebol. Dodalo mu to odvahy.“ Denno-denné peklo sa pre Janu začalo asi pred piatimi rokmi, kedy sa jej začal približovať príjmom. Napriek tomu všetky splátky, pôžičky a náklady platila ona.  A peklo? Pokračovalo...

„Pamätám si, že bol apríl. Ležala som v posteli. Už niekoľko rokov sme spali osobitne. Bola som vyhorená troska. Neviem, ako som sa dopracovala na internete k článkom o manipulácii. Vtedy sa mi rozsvietilo. Veď toto je presne o mne,“ povedala si.

Rodičom však nechcela robiť starosti, nepochopili by to. Svokra vedela o všetkom. Od neho. „Dokonca švagriná bola so mnou na pohotovosti, keď ma skoro zabil. Keď som sa jej sťažovala, čo nám robí, povedala mi, že nemám provokovať...“
Jana bola zlá aj vtedy, keď si na nej počas bitky polámal prsty: „Nuž, zabudol si zobrať niečo do ruky...“ konštatuje Jana, ktorá sa zrútila a vyplakala u známej, neskôr u kňaza. Ale to už bola rozhodnutá, že Petra opúšťa a podávam žiadosť o rozvod.

Dieťa ju našlo, ako žiadosť píše a povedalo o tom otcovi počas toho, keď ju chcel zabiť nožom. „Nemyslím si, že tomu veril. Tvrdil, že nie som schopná podať ani žiadosť. A že nám urobí zo života peklo. Stále nás vyhadzoval, vyhrážal sa, že nás zabije, podreže, otrávi. Dieťaťu vravel, že ho dostane do detského domova, a mňa na psychiatriu. V posteli sme museli byť o ôsmej. Dieťa sa doteraz bojí spať samé. Na spálni musíme mať zatvorené dvere a na dverách retiazku.“

Janin vzdor a podanie žiadosti o rozvod Petra prekvapilo, ale podpísal ju. Ale ešte viac začal útočiť.
Povedala mu, že sa nebojí, že zavolá políciu. Vysmial ju so slovami, že čo mu spravia? Maximálne ho odvedú na 24 hodín. A on sa potom vráti, a...

Časom sa o ich prípade dozvedela sociálka. „Ich prístup bol hrozný, žiadna pomoc, rada. Len že mi zoberú dieťa, a záležitosť bola u nich vybavená,“ hovorí Jana, ktorej jedna psychologička poslala kontakty na organizácie pomáhajúce týraným ženám. Jeden z nich bol na Alianciu žien: „Zavolala som. Ukľudnili ma a povedali, keby sa čokoľvek dialo, mám volať.“

Tyrania pokračovala, termín rozvodu v nedohľadne. Dieťa počas bitiek kričalo, hrozne sa bálo. „Keď ma bránilo, ušlo sa aj jemu. Alebo keď niečo nespravilo podľa „pánových“ predstáv, zahrnul ho nadávkami, ponižovaním aj bitkou. Brutálne. Päsťou a hocikam,“ hovorí Jana, ktorej jedno z detí počas bitky podalo mobil a ona konečne vytočila políciu.

Keď prišli, Peter najprv všetko popieral, neskôr to chcel hodiť na Janu. No dobité bolo aj dieťa a obidve deti svorne tvrdili, že otec chcel mamu zas zabiť. Všetci putovali na políciu, Petra vykázali na desať dní z domu. Tak jej volal, že nemá kam ísť. Jana kontaktovala Alianciu a niekde tu sa začala ich cesta k lepšiemu životu...
 
Príbeh sme zverejnili so súhlasom: svedectva.sk. Mená osôb sme zámerne pozmenili, foto je ilustračné.