Tkanie v modernom svete? Napĺňa ma to, hovorí Zuzana

Zuzana o sebe hovorí, že je srdcom východniarka, no život ju zavial do Banskej Bystrice, kam išla študovať vysokú školu. Povolaním je učiteľka matematiky a hudobnej výchovy. „Síce som si myslela, že mi táto profesia bola daná, ale nakoniec som ju nikdy nerealizovala,“ prezradila nám.

Hoci učiť aj chcela, odradilo ju zistenie, ako školský systém funguje. A tak začala radšej pracovať v štátnej sfére. Do práce vraj síce chodila s láskou, ale… „Nevidela som v tom zmysel,“ tvrdí.

Odmalička však mala vzťah k ručným prácam, šila, plietla, vyšívala. Príkladom jej boli babka a mama, ktoré napodobňovala. „Už v piatich rokoch som jej postrihala obliečky a šila som na bábiky,“ prezradila nám s úsmevom.

Aj počas vysokej školy si do Bystrice vzala šijací stroj a občas si niečo ušila, alebo kamarátkam skrátila nohavice. Tri roky po skončení školy sa jej narodil syn a vtedy Zuzana začala šiť a vyrábať ergonosiče pre bábätká. „Zistila som, že šitie ma napĺňa, to tvorenie a hranie sa s látkami,“ vyznala sa.

Asi o deväť rokov neskôr k nej priniesla kamarátka látku, o ktorej bola Zuzana hneď presvedčená, že nie je kúpená v galantérii. A odpoveď na otázku, odkiaľ to je, znela: To som si doma natkala. „A v tom momente sa nabudila moja zvedavosť a začalo ma lákať vytvoriť si vlastnú látku,“ priznala nám Zuzana.

Hneď začala vyhľadávať kurzy a zháňať krosná, ktoré by sa jej zmestili do panelákového bytu. „Ja som si vždy predstavovala, že ak ľudia tkali, tak to bolo na dedinách, v rodinných domoch. A teraz príde za mnou kamarátka, ešte mladšia odo mňa a to mi tak nasadilo chrobáka do hlavy,“ uviedla.

Zuzana priznáva, že hoci krosná aj zohnala, pár mesiacov sa nedialo nič. Ale potom prišla pandémia koronavírusu. „Vtedajší premiér vyhlásil, že o týždeň bude lockdown, ja som krosienka už mala, len boli dovtedy opreté o stenu. Tak som ešte so synom nabehla do veľkej galantérie, nakúpila som materiál za niekoľko tisíc a začala som,“ opísala nám s tým, že si pamätá aj presný dátum 16. 3. 2020.

Za krosná si však nesadala hneď s tým, že ide niečo konkrétne vytvoriť. „Ja som človek, ktorý sa vždy najprv naučí a skúša,“ vyhlásila. Prvé tkanie teda nemalo žiadny účel, išlo iba o to, aby sa učila a vytvárala si takzvané vzorky. Tá prvá mala asi len 15 centimetrov. „Bola strašne farebná, bola pásikavá, škaredá,“ smeje sa dnes Zuzana.

Sympatická tkáčka hovorí, že tkanie je za odmenu, ale príprava je naozaj náročná. Na krosnách, ktoré si objednala z Holandska, už bola natiahnutá takzvaná osnova, takže najprv len utkala to, čo tam bolo predpripravené. Ďalšiu si už však musela urobiť sama.

Osnova sú nite, ktoré sú natiahnuté napevno na tkáčskom stave. Látka je v podstate kombinácia nití – vodorovných a kolmých a práve tie zvislé tvoria osnovu. Pomedzi ne sa potom prebieha člnkom. „Príprava osnovy bola najťažšia,“ konštatuje Zuzana.

Keď už chcela tkať niečo konkrétne, musela mať pri príprave osnovy presnú predstavu, čo ide robiť a aký tam bude vzor. Teraz si už robí počty dopredu, dokáže si vypočítať aj to, koľko nití potrebuje kúpiť, aby neplytvala materiálom.

„Ja som vďačná, že tie počty ovládam. Ak toto mi nebolo predurčené, tak neviem. Keď sa dnes pýtam, prečo som išla študovať matematiku, ja si myslím, že kvôli tomuto,“ hovorí dnes Zuzana, ktorá využíva nielen narábanie s číslami, ale aj svoju predstavivosť a 3D vizualizáciu.

Keď už sa Zuzana naučila tkať a mohla začať vyrábať niečo konkrétne, rozhodla sa pokračovať v tradícii vyrábania šatiek na nosenie bábätiek. Vyrábala bielu látku pofŕkanú farebnými bodkami. „Môj partner išiel okolo, pohladkal tú látku a zdala sa mu veľmi príjemná,“ prezradila nám s tým, že podľa jeho názoru by z toho boli skvelé gate.

A tak Zuzana opustila prvotný zámer a vyrobila mu kraťasy. „Sú strašne hrubé, ale nosí ich už štyri roky, aj toto leto si ich zobral do Chorvátska. To sú také nezodrateľné,“ smeje sa. Ergonosič potom vyrobila až z druhej látky. A nechala si ho doma ako pamiatku na svoje začiatky.

Keď má Zuzana povedať, ktorý projekt bol ten najväčší, nemá na to odpoveď. „Keď Moniku z Priateľov tak hecovali, že prekonaj samu seba a ona reagovala tým nadšením, že môže prekonať svoje vlastné ja, tak to akoby hovorila o mne,“ tvrdí. Čiže každý ďalší projekt si volí zložitejší.

Nemusí byť väčší, ale musí obsahovať nejakú výzvu. Ako nám prezradila, najviac je hrdá na zelené šaty, ktoré si vyrobila tak, že sa snažila zrecyklovať zvyšky z iných projektov. Každé pradienko malo inú váhu a navyše chcela vytvoriť škótsky tartanový vzor. „Len to prepočítavanie mi zabralo asi týždeň,“ šokovala svojím vyjadrením.

V čase, keď Zuzana začala s tkaním, jej syn Andrej mal 9 rokov. Mnohým možno napadne, že ho ona sama viedla k svojej záľube. Bolo to však trochu inak. Záujem prejavil už pri tom prvom nákupe v galantérii. „A potom chodil kolo tých krosienok, že aj on chce. Prvé si utkal rúško,“ prezradila Zuzana.

A keďže stále častejšie si pýtal, že aj on ci chce „buchnúť“, nakoniec dostal vlastné krosná. A rovnako ako jeho mamina sa naučil aj moderné tkanie, aj to tradičné, vďaka ktorému vie Zuzana napodobniť napríklad ľudové kroje.